Je liberálna výchova ten správny smer, ktorým chceme viesť svoje deti? Reportáž
z Česka prináša dôkaz o tom, že za prílišné otvorenie hraníc sa ani od svojich detí
nedočkáte vďačnosti. Naopak, v tomto prípade rovno kliatby. Zoznámte sa s
príbehom, čo otriasol českou spoločnosťou.
Keď otvárame dvere, počujeme krik. Je to matka, ktorá sa len nedávno mohla stať
babičkou. Susedka, ktorá práve zatvára dvere na chyži, je viac než ochotná zdieľať
informácie.
„Tú dcéru už dávno mala zavrieť do komory,“ prezrádza. „Každý vedel, že sa
pelešila s kadejakým mládencom… aj s tými z vedľajšej dediny.“
Pýtame sa, či s tým mala čo dočinenia nevalná slobodomyseľná výchova matky.
„Určite,“ pritakáva. „Dávno už nechodili do kostola, ani pánu farárkovi na faru
neprispeli, ani na charitu… a Ježiška na Vianoce by pokojne ponechali nahého, ak by si
z toho ušili jednu či dve sukne. A to ani neboli bohvieako pekné.“
Prežehná sa a pokračuje k sebe do chalúpky. Naša zvedavosť však zostáva neukojená
a príbeh chceme počuť od začiatku. Klopeme preto na dvierka chyžky. Púšťajú nás dnu,
ale nie sú veľmi zdieľne. Predstavíme sa ako reportéri nášho konzervatívneho
magazínu. Nevzbudí to veľké nadšenie. Kvôli zachovaniu tradičných hodnôt sme však
ochotní zniesť nejedno poníženie, už len aby sme iným rodinám zabránili šíreniu
nebezpečných liberálnych postojov.
Po chvíli nezdvorilého mlčania nás len vypoklonkujú z chyže. Kebyže sa pri vchode
nezbehli susedy štedrejšie na slovo, tento článok by ani nemal šancu vzniknúť. Žiaľ,
nedokážu nám samy poskytnúť nič viac než púhe dohady.
„Ona si to decko utopila!“ krákorí babka v zelenej šatke.
„Čoby utopila!„ prekričí ju druhá v bielej šatke. „Hodila pod voz!“
„Nezmysly! Ihlicou na pletenie si ho z brucha vyštráchala…“
Zdá sa, že nik tu presne nevie, ako sa čo stalo a samotná tragédia vyvoláva pokútne
hádky a škriepky. Poučíme susedstvo o láske ku Kristovi a ideme ďalej. Po ceste však
natrafíme na dobrú a hlavne informovanú dušu, ktorá nás zavedie na miesto tragédie a
cestou rozpráva príbeh rodiny. Keď poodhalí šatku, ukáže sa, že to nie je nijaký
odkundes, ale priamo matka rodiny. Dcéru vychovala príliš voľne, a teraz je jej to ľúto.
Akurát mladá je tak zničená tragédiou, že pred ňou ani nedokáže hovoriť.
„Nuž,“ začne, „neboli sme zlí ľudia. Matka a dcéra, otca sme nemali. Žili sme si po
svojom… mne sa nepošťastilo sa vydať. Moji rodičia boli prísni, a ja som chcela malej
viac dopriať, než bolo mne…“
Dochádzame na miesto činu, čiže tam, kde dcéra spáchala vraždu nemluvňaťa.
„Ale viete,“ pokračuje matka zlomene, „čo je veľa, to je veľa. Dcéra potrebovala
otca, čo by jej pristrihol hrebienok. Ako rástla, chcela som, aby si čím skôr našla chlapa.
Hovorila som jej, že čím viac bude s chlapcami flirtovať, tým skôr si ju nejaký všimne.
Tak sa pred nimi producírovala, div že nahatá nebehala… a myslíte, že som jej na to
niečo povedala? No, nepovedala. No a takto to dopadlo.“
Dôjdeme k malému hrobčeku. Ničím však hrob nepripomína, je to len navŕšená kopa
zeminy. Vyvoláva skôr predstavu zasadeného semienka, z ktorého mal vzniknúť nový
ľudský život v jeho bohatosti a Božej milosti.
„Najprv mi tvrdila, že to bolo holúbätko…“ pokračuje matka zlomene, hľadiac na to,
čo malo potenciál byť jej vnúčaťom. „Ale ja som hneď vedela, že si vymýšľa, že to
nejaké zviera veru nebolo… To už začala hovoriť z cesty. Sama neviem, či to bolo zo
stresu alebo snáď sa niečím priotrávila, chúďatko moje.“
Zaujíma nás, ako plánovali ženy sňať svoje veľké hriechy. Ani v tomto smere nie sú
správy nijako povzbudivé. Dcéra vraj hovorila o nejakom kvete. Mohol to byť
harmanček, mohli to byť drogy tvrdšieho typu. Nevyhla sa zjavne ani samovražedným
úvahám, čo je ďalší problém vo vzťahu k Bohu a Kristu. Asi sa nazdávala, že drogami
zmieri boží hnev.
„Sprvu som si myslela, že to by snáď mohlo pomôcť… a chcela som ju nechať, aby
sa mi vyrozprávala,“ pokrčí starena ramenami. „Nedávalo to však veľmi zmysel.“
Zastavíme sa pri bráne nad vŕškom, kde mladá chudera blúznila a dúfala v spasenie.
Tu zrejme drogu, ktorú sama označovala ako „kvet“, mala ukrytú. Vo vykúpenie od
Boha dúfať síce môže, ale pozemskému súdu sa už nevyhne. Táto reportáž nech slúži
ako adekvátny dôkaz toho, kam vraždenie neviniatok môže viesť. Slečna nielenže
prekliala svojho kedysi milého, ktorého osud priblížime v ďalšej reportáži, ale
pošramotila si aj vzťah so slobodomyseľnou, nezodpovednou matkou.
Tej už nič iné nezostáva, než zalamovať rukami.
„Chcela som jej pripomenúť, že som ju ľúbila. Že nech sa deje, čo sa deje, ja ako
matka tu pri nej budem stáť naveky. A ak už by sa mala zabiť, tak nech mi aspoň niečo
zanechá, niečo malé, na pamiatku… A viete, čo mi to nevďačné decko povedalo? Že
akurát tak kliatbu mi zanechá, veru tak. Po tom všetkom, čo sme spolu preskákali, po
tom, čo som jej chcela pomôcť, som takto ako matka dopadla!“
A to, milá Slovač kresťanská, sú následky nezodpovednej liberálnej výchovy.
(Parodická reportáž pre neexistujúci občasník ako reakcia na baladu K. J. Erbena: Dceřina kletba)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára