NEVHODNÁ VÝCHOVA MLADÝCH DIEVČAT V ČECHÁCH / Reportáž pre konzervatívny občasník Kresťanstvo a my

Je liberálna výchova ten správny smer, ktorým chceme viesť svoje deti? Reportáž

z Česka prináša dôkaz o tom, že za prílišné otvorenie hraníc sa ani od svojich detí

nedočkáte vďačnosti. Naopak, v tomto prípade rovno kliatby. Zoznámte sa s

príbehom, čo otriasol českou spoločnosťou.

Keď otvárame dvere, počujeme krik. Je to matka, ktorá sa len nedávno mohla stať

babičkou. Susedka, ktorá práve zatvára dvere na chyži, je viac než ochotná zdieľať

informácie.

„Tú dcéru už dávno mala zavrieť do komory,“ prezrádza. „Každý vedel, že sa

pelešila s kadejakým mládencom… aj s tými z vedľajšej dediny.“

Pýtame sa, či s tým mala čo dočinenia nevalná slobodomyseľná výchova matky.

„Určite,“ pritakáva. „Dávno už nechodili do kostola, ani pánu farárkovi na faru

neprispeli, ani na charitu… a Ježiška na Vianoce by pokojne ponechali nahého, ak by si

z toho ušili jednu či dve sukne. A to ani neboli bohvieako pekné.“

Prežehná sa a pokračuje k sebe do chalúpky. Naša zvedavosť však zostáva neukojená

a príbeh chceme počuť od začiatku. Klopeme preto na dvierka chyžky. Púšťajú nás dnu,

ale nie sú veľmi zdieľne. Predstavíme sa ako reportéri nášho konzervatívneho

magazínu. Nevzbudí to veľké nadšenie. Kvôli zachovaniu tradičných hodnôt sme však

ochotní zniesť nejedno poníženie, už len aby sme iným rodinám zabránili šíreniu

nebezpečných liberálnych postojov.

Po chvíli nezdvorilého mlčania nás len vypoklonkujú z chyže. Kebyže sa pri vchode

nezbehli susedy štedrejšie na slovo, tento článok by ani nemal šancu vzniknúť. Žiaľ,

nedokážu nám samy poskytnúť nič viac než púhe dohady.

„Ona si to decko utopila!“ krákorí babka v zelenej šatke.

„Čoby utopila!„ prekričí ju druhá v bielej šatke. „Hodila pod voz!“

„Nezmysly! Ihlicou na pletenie si ho z brucha vyštráchala…“

Zdá sa, že nik tu presne nevie, ako sa čo stalo a samotná tragédia vyvoláva pokútne

hádky a škriepky. Poučíme susedstvo o láske ku Kristovi a ideme ďalej. Po ceste však

natrafíme na dobrú a hlavne informovanú dušu, ktorá nás zavedie na miesto tragédie a

cestou rozpráva príbeh rodiny. Keď poodhalí šatku, ukáže sa, že to nie je nijaký

odkundes, ale priamo matka rodiny. Dcéru vychovala príliš voľne, a teraz je jej to ľúto.

Akurát mladá je tak zničená tragédiou, že pred ňou ani nedokáže hovoriť.

„Nuž,“ začne, „neboli sme zlí ľudia. Matka a dcéra, otca sme nemali. Žili sme si po

svojom… mne sa nepošťastilo sa vydať. Moji rodičia boli prísni, a ja som chcela malej

viac dopriať, než bolo mne…“

Dochádzame na miesto činu, čiže tam, kde dcéra spáchala vraždu nemluvňaťa.

„Ale viete,“ pokračuje matka zlomene, „čo je veľa, to je veľa. Dcéra potrebovala

otca, čo by jej pristrihol hrebienok. Ako rástla, chcela som, aby si čím skôr našla chlapa.

Hovorila som jej, že čím viac bude s chlapcami flirtovať, tým skôr si ju nejaký všimne.

Tak sa pred nimi producírovala, div že nahatá nebehala… a myslíte, že som jej na to

niečo povedala? No, nepovedala. No a takto to dopadlo.“

Dôjdeme k malému hrobčeku. Ničím však hrob nepripomína, je to len navŕšená kopa

zeminy. Vyvoláva skôr predstavu zasadeného semienka, z ktorého mal vzniknúť nový

ľudský život v jeho bohatosti a Božej milosti.

„Najprv mi tvrdila, že to bolo holúbätko…“ pokračuje matka zlomene, hľadiac na to,

čo malo potenciál byť jej vnúčaťom. „Ale ja som hneď vedela, že si vymýšľa, že to

nejaké zviera veru nebolo… To už začala hovoriť z cesty. Sama neviem, či to bolo zo

stresu alebo snáď sa niečím priotrávila, chúďatko moje.“

Zaujíma nás, ako plánovali ženy sňať svoje veľké hriechy. Ani v tomto smere nie sú

správy nijako povzbudivé. Dcéra vraj hovorila o nejakom kvete. Mohol to byť

harmanček, mohli to byť drogy tvrdšieho typu. Nevyhla sa zjavne ani samovražedným

úvahám, čo je ďalší problém vo vzťahu k Bohu a Kristu. Asi sa nazdávala, že drogami

zmieri boží hnev.

„Sprvu som si myslela, že to by snáď mohlo pomôcť… a chcela som ju nechať, aby

sa mi vyrozprávala,“ pokrčí starena ramenami. „Nedávalo to však veľmi zmysel.“

Zastavíme sa pri bráne nad vŕškom, kde mladá chudera blúznila a dúfala v spasenie.

Tu zrejme drogu, ktorú sama označovala ako „kvet“, mala ukrytú. Vo vykúpenie od

Boha dúfať síce môže, ale pozemskému súdu sa už nevyhne. Táto reportáž nech slúži

ako adekvátny dôkaz toho, kam vraždenie neviniatok môže viesť. Slečna nielenže

prekliala svojho kedysi milého, ktorého osud priblížime v ďalšej reportáži, ale

pošramotila si aj vzťah so slobodomyseľnou, nezodpovednou matkou.

Tej už nič iné nezostáva, než zalamovať rukami.

„Chcela som jej pripomenúť, že som ju ľúbila. Že nech sa deje, čo sa deje, ja ako

matka tu pri nej budem stáť naveky. A ak už by sa mala zabiť, tak nech mi aspoň niečo

zanechá, niečo malé, na pamiatku… A viete, čo mi to nevďačné decko povedalo? Že

akurát tak kliatbu mi zanechá, veru tak. Po tom všetkom, čo sme spolu preskákali, po

tom, čo som jej chcela pomôcť, som takto ako matka dopadla!“

A to, milá Slovač kresťanská, sú následky nezodpovednej liberálnej výchovy.

(Parodická reportáž pre neexistujúci občasník ako reakcia na baladu K. J. Erbena: Dceřina kletba)

Zlatokopka 1 + 2

Zlatokopka Lucie Saskovej patrí k románom, ktoré zväčša nečítam, ale dostali sa mi do rúk a v rámci oddychu som sa do nich začítala. Obe som prečítala pomerne rýchlo: vďaka jazyku, ktorý bol pomerne jednoduchý, príbeh mal rýchly spád, skrátka nič mi nestálo v ceste prečítať každú knihu za niekoľko hodín, v podstate za jeden večer.

K prvej Zlatokopke som sa dostala už pred pár rokmi. Téma bola súčasná, ba priam autentická a kniha sama o sebe bola prekvapujúco dobre napísaná. Vyšla v Slovenskom spisovateľovi a úprimne, nie sú to moje obľúbené typy kníh, obálky z tohto vydavateľstva ma skôr odpudzujú. Napokon, na obrázkoch možno aj sami vidíte, prečo asi. Keďže som to však čítala vo forme e-knihy, prekonala som sa. Bohužiaľ, príbeh obsahuje mnoho klišé: skazený svet boháčov plný chrapúňov a zákerných súperiek, na druhej strane čisté, úprimné srdcia všetkých mimo tejto smotánky. Hrdinka bez mena prechádza elitou plnou mužov bez mien, vystihnutých plne svojimi prezývkami: Chrústik, Frajer, Macko,... čo síce na jednej strane pobaví, ale karikaturistický obraz všetkých týchto mužov vytvára dojem, že ide skrátka o čierno-biely svet, kde bohatí sú tí zlí a skazení, zatiaľ čo tí chudobní majú srdce vždy na správnom mieste. 

Bezmenná hrdinka teda viac či menej úspešne pláva od jedného boháča k druhému. Slúži jej ku cti, že otvorene priznáva, že jej ide len o prachy. Jej strasti spočívajú hlavne v tom, že napokon ju všetci boháči aj berú ako platenú hračku, a chtiac-nechtiac priznáva, že jej to začína vadiť a že preto potajmo plače. Zrazu je nútená postarať sa sama o seba, a zase to nevie urobiť inak, než cez svoje telo poskytnuté na predaj. Je ale fajn, že z toho ani hrdinka ani autorka nerobia nejakú super uslzenú tragédiu, skrátka je to, ako to je, až kým jej do života nevstúpi "pravá láska". Tá neprichádza od boháča (!), ale od obyčajného chalana, kvôli ktorému sa hrdinka rozhodne zmeniť.

Druhý diel je ešte telenovelovejší. Hrdinka má amnéziu - vždy, keď to niekomu vysvetľovala, musela som sa chechtať, tak absurdne mi to znelo - a postupne odkrýva čriepky svojej zlatokopkovskej minulosti. Celé je to iba o tom, ako je zhrozená z toho, aká bola, a snaží sa od tejto minulosti oprostiť, ako inak, opäť prostredníctvom pravej lásky. Ešteže od toho istého obyčajného chalana, ktorý na ňu ani po mesiacoch či rokoch (?) nezanevrel.

Opisy skazenej smotánky a falošného šoubiznisu sú až trochu únavné. Bezcitnosť vzťahov s boháčmi takisto nie je nejak zásadne prekvapujúca, záver oboch dielov je v podstate rovnaký a moralizujúci. Štýl je však čítavý a je to sonda do oblasti, ktoré nie sú veľmi preskúmané, čo je veľké plus. Nie je ľahké objaviť nové témy, ktoré ešte neboli opísané, hoci mi celý čas v hlave znel ten povestný rap od Rytmusa na túto tému. Avšak ako Rytmusov, tak aj tento text v podstate len skĺzli po povrchu a vytvorili dojem, že táto téma nemá možnosti poskytnúť niečo nové a osviežujúce, len sa odbaviť na tých nezbedných dievčencoch, čo za päťstovku urobia vlastne hocičo. Tiež mi vadilo, ako sa hrdinka neustále sústredila na svoje "umelé kozy", akoby na nej nič iné ani nebolo, ale asi to malo byť vtipné. 

Príbeh sa nepochybne odohráva v Bratislave, ale atmosféru tohto mesta v ňom cítiť len veľmi slabo. Je plné obchodných centier, sú tam vianočné trhy, množstvo víl a luxusných bytov s ešte lukratívnejším výhľadom - keď si spomeniem na zanedbanú Hlavnú stanicu, príde mi to trochu absurdné, možno nejaký most a je to blízko Viedne. V opisoch mesta, nech už sú akokoľvek slabé, by mohla byť aspoň aká-taká autenticita, ale autorka sa chcela snáď viac zamerať na dôkladnejší obraz zlatej klietky, v ktorej sa jej hrdinka ocitla. 

Pokiaľ ide o nadhodnotu oboch dielov, nedá sa rátať s tým, že by ste sa dozvedeli niečo, čo by ste už nevedeli. Že je lepšie byť bez botoxu, drahých handier a umelých "kôz", sme sa predsa naučili, hoci nepriamo, už od Ježiša Krista :-).

Ako vypestovať Mechanický pomaranč

Klasika britského autora Anthonyho Burgessa je nielenže stále aktuálna, ona sa stala kultom. Nepochybne aj zásluhou precízneho filmového spracovania Stanleyho Kubricka. Z toho bol sprvu Burgess údajne nadšený, to však rýchlo opadlo, keď Kubrick vydal vlastnú knihu s ilustráciami a názvom: Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka. No nemali by ste ho tiež v zuboch? Veď mu to aj recenzii na práve túto knihu pekne krásne vytmavil – a to rovno pod menom hlavného predstaviteľa všetkých Mechanických pomarančov (snáď len okrem Mechanického pomaranča v Mechanickom pomarančovi od F. Alexandra), Alexa.

Ale späť k originálu, k samotnému pomarančovníku.

Hlavnou postavou je pätnásťročný "bajat" Alex, čo so svojími "frendíkmi" pácha rôzne darebáctva. Nie sú to však len detské záškodníctva, pod vplyvom drog sa púšťajú pod rúškom noci do supernásilia nielen na náhodných okoloidúcich, ale aj na tých, čo sa radšej schovávajú v domnelom bezpečí domova. Vidíme pravdepodobne len malý zlomok ich výtržností, ale miera supernásilia je tak vysoká, že aj to je viac ako dosť. Alex je ku koncu prvej časti zradený svojou vlastnou tlupou a je odvedený na policajnú stanicu. Podstupuje najprv bežný výkon trestu, snaží sa dostať čo najviac výhod podlízavým správaním, až jednu noc neodolá a pod tlakom okolností zavraždí jedného spoluväzňa. Jeho trestom je tzv. Ludovicova metóda, ktorá mu pripadá sprvu ako vykúpenie – za štrnásť dní sa má tak totiž dostať na slobodu – pri jej samotnom výkone však svoj názor mení. Nielenže je nevýslovne krutá, zbavuje ho dokonca jeho ľudskej podstaty, a to mať možnosť vybrať si medzi dobrom a zlom, ktorá nám bola daná už od prvého zakusnutia do jablka poznania. Nie nadarmo je v dodatku Prológ k javiskovej adaptácii, kde Alex vystupuje ako Adam. Tento Prológ je celkom určite možné nájsť v šiestom českom vydaní, pri tých ostatných neviem.

Keď som sa púšťala do knihy, vedela som, že v nej ide v prvom rade o veľmi špecifický jazyk, "týnský jazyk", ako ho v českom preklade nazýva Alex, čiže jazyk tínedžerov. Je to zmes slangu, angličtiny a ruštiny v českom preklade, v angličtine ju tvorí slang a ruské výrazy. Osobne som sa nazdávala, že prelúskať ho bude fuška, ale bolo to ľahšie, než som myslela. Stačí ovládať angličtinu a v rámci spoločných slovanských koreňov nám nie sú cudzie ani ruské slovíčka. Vzadu sa nachádza aj Stručný slovník jazyka týnů, ale ten pomerne rýchlo nebudete potrebovať. Niektoré spojenia mi dokonca uviazli v hlave natrvalo, ako "chorošný bresty", "gražny bračny", "físiz" a tak ďalej. Už v úvode sa spomína, že Burgess sám odlišuje dva druhy spisovateľov: "A" zaujímajúci sa o zápletku, postavy a psychologický prienik, zatiaľ čo typ "B" zaujíma jazyk ako taký. Mechanický pomaranč je nepochybne dielom spisovateľa typu "B", a v tejto kategórii je značne ojedinelým. Táto kategória totiž predurčuje samu seba k zániku, Burgess v nej však odoláva ako jediný románopisec tohto typu.

Mechanický pomaranč aj po desaťročiach šokuje premierou násilia – ale možno ešte šokujúcejšia je prirodzenosť, s akou ho mladí v neurčitej budúcnosti (alebo dnes už minulosti) páchajú, a spoločnosť to trpezlivo znáša, avšak pomaly sa v nej vzbúdza odpor, a na násilie reaguje – ako inak – násilím. Zdalo by sa, že Burgess bol násilím fascinovaný – ale sám túto domnienku uvádza na správnu mieru: bol fascinovaný tým, ako sú ľudia fascinovaní násilím. V knihe rieši okrem toho tenkú hranicu medzi dobrom a zlom. Počas Ludovicovej metódy totiž Alexovi zhnusia jeho milovanú vážnu hudbu, hlavne milovaného Beethovena, ktorého familiárne nazýva Ludwig van. A doktor nato skonštatuje, že "i ty nejsladší a nejbožštejší aktivity mohou do jisté míry participovat na násilí", kde ako príklad uvádza milostný akt.

Alex vychádza v žiare reflektorov na slobodu. Prežiť vo vonkajšom svete je však preňho takmer nemožné. Je nastavený ako strojček schopný konať len dobro, už len pri letmej myšlienke na násilie sa mu robí nevoľno. Zhodou okolností naráža na svoje obete a bývalých frendíkov, ktorí sa mu bez milosti pomstia, skúšajúc účinnosť liečebnej metódy. Len jedna z nich, spisovateľ F. Alexander, ho sprvu nespoznáva a v milosrdenstve i vo vlastnom politickom záujme mu poskytne pomoc. Politický odpor F. Alexandra je akoby ohliadnutím na 1984 – je snáď lepšie vzdať sa slobody výmenou za relatívnu bezpečnosť? Alebo sa máme zmieriť s tým, že vláda z ľudí chce vyrobiť mechanické pomaranče?

Burgess nastavuje otázku za podmienok, pri ktorých to nie je ľahké zodpovedať. Videli sme, čoho bol Alex so svojou bandou schopný. Nakoľko by sme sa s tým zvládli vysporiadať, ako by sme sa bránili, vedeli by sme skrotiť niekoho, kto nechce byť skrotený? Alex totiž sprvu žiaden duševný popud ku zmene k dobrému necíti. Síce napokon sám od seba dospieva, a z túžby po násilí vyrastá. Nepostrehla som však, že by svoje činy oľutoval, že by cítil výčitky svedomia. Ludovicova metóda opísaná v knihe ho v podstate resetovala na mechanický pomaranč. Na príklade bývalého frendíka Pítrsa vidno, že to možno ani nebolo nevyhnutné.

Môj záver znie, že Burgess neponúka riešenia. Ale prinúti čitateľa nad týmito otázkami rozmýšľať. A pekne dlho.

Osamelosť, čo nás vedie na cudzie pohreby - nový Gaarder

Vždy ma poteší, keď sa objaví nová kniha od jedného z mojich súčasných literárnych obľúbencov. Koncom apríla som sa dočkala nového Josteina Gaardera v českom preklade Jarky Vrbovej, a to románu Loutkař. Po našom by to bol pravdepodobne Bábkar. Tentokrát mi príde české slovo akosi melodickejšie a snovejšie. Pani Vrbová má s nórskymi prekladmi dlhoročné skúsenosti, a od Josteina Gaardera preložila už viacero kníh. Ja som zvyknutá na slovenské preklady Jána Zimu, ale český preklad je pravdepodobne intenzívnejšie podporovaný.

Ak je niečo v nórskej literatúre ustálenou nosnou témou, je to bezpochyby osamelosť. Takmer každé nórske umelecké dielo – či už výtvarné, hudobné alebo práve literárne – nesie v sebe určitý náznak akejsi stratenosti či už uprostred davu, alebo uprostred ničoho. Nóri totiž milujú prírodu, cítia k nej veľkú lásku, ale i pokoru, a samotu v nej síce často vyhľadávajú, ale aj proti nej prostredníctvom prírody bojujú. Osamelosť, ktorá je až trýznivá, je ústredným motívom Loutkaře. Hlavný hrdina Jakop Jakobsen má výstrednú záľubu votrieť sa na pohreby a kary úplne cudzích ľudí, a splietať vymyslené príbehy o tom, ako sa s nebožtíkom poznali. Má dar nielen vidieť do pradiva medziľudských vzťahov, ale aj sa do nich viac alebo menej podarene začleniť. Prišlo mi to, akoby Jakop "skupoval mŕtve duše", ale v inom zmysle ako Čičikov*. Keď o nich rozpráva svoje príbehy, je to, akoby si z nich posmrtne robil priateľov.

Jakop takisto dôkladne pozná súvzťažnosti medzi indoeurópskymi jazykmi. Jeho záľuba v etymológii má však hlbší a zároveň bolestivý pôvod: keďže mu skutočná rodina bola odopretá, našiel jej náhradu v "rodine" indoeurópskych jazykov. Je teda posadnutý príbuznosťou jazykov, lebo ako sám hovorí, iné príbuzenské vzťahy nemá. Jeho vzťah k etymológii je teda značne oduševnelejší a odovzdanejší, než to pri koníčkoch zvyčajne býva. Etymologickým rozborom je teda venovaná značná časť textu – niektoré výklady sú zaujímavé viac a niektoré menej, každopádne skôr nadchnú tých, ktorí majú o jazyky väčší záujem. Hoci sa k ním radím – veď nórčina je momentálne môj chlieb každodenný – napriek tomu som pri niektorých z nich stratila pozornosť. Avšak nebol by to môj milovaný Gaarder, keby ma neprebral nečakane šokujúcim príbehom Runarovej smrti. Spoilerovať tu nebudem. Len pokiaľ ide o tú hanbu, ktorú bolo cítiť na jeho pohrebe – hanbili sa jeho príbuzní za jeho hrôzostrašnú smrť, za to, že ho ignorovali, alebo je tam stále tá prvotná hanba za to, že bol homosexuál?

Dôležitú časť románu tvorí takisto Jakopov priateľ Pelle – či skôr rovno jeho alter ego. V určitej dobe sa totiž navzájom radi zamieňali. Pelle bol takisto príčinou, alebo aspoň jednou z príčin rozpadu jeho manželstva. Jakopovu vnútornú osamelosť totiž nedokázal vyliečiť ani život v dvojici. Možno aj preto, že nežili v skutočnosti spolu, len vedľa seba. Uplynie odvtedy pekných pár rokov, kým sa rozhodne vyspovedať sa zo svojho príbehu žene menom Agnes, a to je presne ten moment, kde príbeh Loutkáře začína...

*Hlavná postava románu "Mŕtve duše" od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.

Kniha českých sŕdc: o svojhlavom sluhovi Saturninovi

Keď počujem Saturnin, vždy sa mi vybaví Oldřich Vízner so svojím trochu strnulým, až prísnym výrazom. Tak som si ho aj počas celého príbehu predstavovala, jeho tvár je so svojhlavým sluhom pre mňa už naveky spätá. Mala som navyše šťastie na postaršie, ale krásne vydanie s ilustráciami Adolfa Borna.

Snáď kvôli Bornovým ilustráciám som z času na čas mala pocit, že čítam dospelú verziu príbehov Macha a Šebestovej, kde kúzelné slúchadlo ale zastupoval v plnej miere nevypočitateľný Saturnin. Ohliadnuc od ilustrácií, Jirotka nie je Miloš Macourek a Saturnin nie je vyslovene určený deťom, hoci aj tie by v ňom našli určitý šarm a nebodaj aj vzor pre svoje vlastné huncútstva. Aspoň mňa v televíznej forme už ako dieťa priťahoval. Kto by nechcel už od detstva sluhu, čo svojho pána presťahuje na hausbót, urobí z neho dobrodruha schopného chytiť leva holými rukami, vyťahá za uši tých, ktorí pánovi robia prieky a vyháda zaňho každú maličkosť?

Saturninova bezmedzná charizma je však na úkor charizme jeho bezmenného, konzervatívneho a trochu nudného pána, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu. Hoci prežíva romantický príbeh, v celku pôsobí len ako výpomocná postava, prostredníctvom ktorej Jirotka vykresľuje paletu o dosť zaujímavejších a neraz až karikovaných postáv: od potrhlého Saturnina, ktorý aj v tých najvypätejších situáciách vystupuje s anglickým pokojom, cez neustále prednášajúceho doktora Vlacha a zábudlivého, no energického deduška, až k vysloveným karikatúram rozmaznaného Milouše a tety Kateřiny, ktorá hýri prísloviami a autor sa vysmieva z jej plytkosti a chamtivosti. Osobne však sa mi pasáže s ňou najviac páčili – kde sa objavila, tam som sa pochechtávala, hlavne na jej romantickom príbehu o "kvetinke Marte", ktorej početní bohatí manželia jeden po druhom oduševnene umierali.

Saturnin ako postava je zase krásnym príkladom deštruktívneho správania, ktoré v závere pôsobí ozdravujúco nielen naňho samotného, ale hlavne na jeho okolie. Svojmu pánovi napĺňa túžby, ktoré sa on neodváži ani len vysloviť. Je možné, že by Saturnin pôsobil ako alter-ego svojho pána, trochu "uprdeného" rozprávača príbehu? Žeby ani v (tejto fiktívnej) skutočnosti neexistoval? Žeby to bol pán Hyde k doktorovi Jekyllovi?

Zachádzam do neurčitých špekulácií, autor Zdeněk Jirotka však veľa v príbehu ponecháva na čitateľovej fantázii. Každopádne, Jirotkovi sa podarila skvelá satira. Hoci tridsiate roky v nej nepochybne zohrávajú silnú rolu, príbeh samotný aj so svojím suchým humorom by sa iste dal aplikovať aj do súčasnosti. Niet divu, že Česi si Saturnina zvolili za Knihu svojho srdca v roku 2009.

Vlastnou hlavou

Hoci väčšinou píšem o beletrii, kniha investigatívneho novinára Mareka Vagoviča o postupnom rozkrádaní Slovenska Robertom Ficom a jeho chamraďou ma veľmi oslovila a odporúčam ju prečítať všetkým na Slovensku. Ale nerobím si ilúzie, hoci si autor po Veľkom protikorupčnom pochode trúfa predpovedať priam revolúciu.

Niet pochýb, že kniha Vlastnou hlavou je profesionálne odvedenou prácou skúseného žurnalistu. Vidno, že Vagovič sleduje stranu Smer už pekných pár rokov, a dôkladne preskúmava jej – podľa môjho názoru – totálne prehnité a skorumpované základy, na ktorých vystavali celú svoju zvrátenú hierarchiu. A hoci na čele vytrvalo stojí Ficiak-Ciciak, v porovnaní s oligarchami, ktorým už podľa samotného podtitulu celú krajinu rozpredal, je len malou figúrkou, čo plní skôr len reprezentatívnu funkciu.

Nebolo to ľahké, ani príjemné čítanie. Hoci ma hnala zvedavosť, po postupnom vyrátavaní všetkých káuz, ktoré otriasli Slovenskom, bola tá bezmocnosť na uzúfanie. Je smutné vidieť, že v čele krajiny stoja ľudia natoľko bez chrbtice, áno, bez krčnej chrbtice (!), ktorí sa neštítia ničoho, aby sa udržali pri moci a nenechali svojich skorumpovaných kamošov vyváľať sa v bahne, do ktorého právom patria. Som však asi príliš rozzúrená, rozľútostená a zúfalá, že asi nebudem schopná napísať na dobre napísanú knihu žiadnu rozumnú recenziu – a to som si už nechala pekných pár dní na predýchanie. Obdobné pocity vo mne naposledy zanechal Orwell so svojím  1984 – ale hoci predpovedal históriu, ktorá sa udiala, toto sa deje tu a teraz, rovno nám pred nosom. A áno, ja viem, že 1984 používam ako referenciu k mnohým knihám, no kto to prečítal, ten to chápať musí.

Ešte na strednej škole nám hovorila profesorka, že médiá plnia úlohu akéhosi ombudsmana spoločnosti. Vraj sa stačí pozrieť na to, ako niekto v televíznych novinách informuje o takom a takom probléme, a hneď sa naň všetci vrhnú, aby sa vyriešil. Trvalo mi pár rokov pochopiť, ako strašne naivný názor to bol, hoci som si túto učiteľku vážila a v mnohom som sa na jej názory spoliehala. Áno, v ideálnom svete by to tak malo fungovať. Lenže v prípade papalášov sú informácie všetko, čo médiá môžu poskytnúť. Ale len spoločnosť, ktorú tvoríme my občania, môže niečo naozaj zmeniť.

1984 v 2017

Orwellov román publikovaný krátko po druhej svetovej vojne sa stal natoľko známy, že ho poznajú aj tí, ktorí ho nikdy nečítali. Rada sa chvastám svojimi superschopnosťami odhadnúť vopred, o čom naratív je, avšak 1984 sa neocitá v zoznamoch "mind-blowing literature" len tak pre nič za nič.

K tomuto článku ma inšpirovalo nedávne dočítanie románu Kruh od Davea Eggersa. V mojej recenzii spomínam, že je to kniha považovaná za 1984 dneška, a spomínam aj to, že to nie je tak dávno, čo som Orwellovu klasiku konečne prečítala. Hoci Zvieracia farma je o čosi kratšia a možno aj ľahšie stráviteľná, 1984 by prispelo ku kritickému mysleniu celých generácií. Nenadarmo patril Orwell za komunizmu k trezorovým autorom, takže, miláčikovia – čítajte, čítajte, čítajte Orwella, kým ho čítať môžete! Nikto vám totiž úskalia totality nevykreslí lepšie. Tie pocity bezmocnosti a frustrácie sú natoľko autentické, až privedú čitateľa k zúrivosti.

V 1984 Orwell vykresľuje bežný život v totalite, kde aj ten nezaujímavejší človek je neustále obklopený obrazovkami, mikrofónmi a špehúňmi. Kde čo i len myšlienka proti režimu je zločin. Celý tento tyranský systém je krytý figúrkou familiárne nazývanou Veľký brat. Ten, čo ťa stále vidí, a ty ho miluješ, aj nenávidíš – presne podľa tej praprastarej znelky k ešte praprastaršej reality show. Kde človek neustále zápasí medzi svojím pudom sebazáchovy a sedliackym rozumom, ktorý sa tu dá honosne nazvať "kritickým myslením". Hlavný hrdina Winston Smith si intenzívne uvedomuje, že jediný spôsob, ako si zachrániť kožu, je nepripúšťať si hriešne myšlienky proti režimu, na druhej strane všadeprítomný výplach mozgov nemôže ignorovať. Náplňou jeho práce je tiež vymazávanie nepríjemných faktov z kolektívnej pamäte. Kreatívna tvora alternatívnych faktov, povedali by sme dnes.

Diktatúra v Orwellovom románe si zaumienila načisto odľudštiť ľudskú rasu. Postupne eliminuje slová v jazyku i samotné city, takisto ľudskú túžbu po kráse. Blízkosť v rámci rodiny a milostné vzťahy, či akákoľvek intimita sú zakázané. Winston túži po akomkoľvek cite či aspoň byť vnímaný ako človek, a tak je ochotný primknúť sa aj k ľuďom, ktorí mu v totalite môžu priniesť skazu. Režim si zaumienil mať plnú kontrolu nad sexuálnym životom svojich členov, a vypudiť zo sexu to pekné, citlivé, zdravé a hlavne ľudské. Intimitu chce ľuďom znechutiť natoľko, aby k tomu pristupovali ako roboti k nepríjemnej povinnosti, len za účelom plodenia ďalších oddaných členov. Pokiaľ Strana kontroluje sexuálne pudy svojich podriadených, je schopná ich odľudštiť a zbaviť pút k iným ľudským bytostiam, čím ich dokonale vyprázdni a skrotí. Ak máte dojem, že to už zachádza ďaleko, dovolím si vás upozorniť, že čosi podobné sa deje celé tisícročia vo viac či menej dotieravej podobe rôznych cirkví, ktoré stavajú svoju moc na odpustkoch za ľudské hriechy. Je to účinná taktika mnohých bigotných organizácií, cirkví a siekt – v mojom poňatí je však každá cirkev len väčšou sektou. Hriech vám totiž môže odpustiť len ten, voči komu ste ho spáchali.

Záverečný zápas je zápasom o vlastnú ľudskosť. Je viac zbavený ľudskosti robotický posluhovač režimu alebo rebel, ktorému bola počas procesu systematicky odopieraná dôstojnosť a bol pravidelne vystavovaný psychickému i fyzickému týraniu? Na zásadnú otázku, prečo k takému niečomu dochádza, uspokojivú odpoveď nedostávame. Asi ani génius, akým Orwell nepochybne bol, nedokázal totalitné zverstvá pochopiť. A to ich predpovedal v čase, keď k ním ešte len malo začať dochádzať a svet žil v eufórii nad dosiahnutým prímerím.

Orwell nás teda varuje pred niečím, čo je staré ako ľudstvo samo. Sloboda má obrovskú hodnotu. Sloboda je povedať, že dva a dva sú štyri.