NEVHODNÁ VÝCHOVA MLADÝCH DIEVČAT V ČECHÁCH / Reportáž pre konzervatívny občasník Kresťanstvo a my

Je liberálna výchova ten správny smer, ktorým chceme viesť svoje deti? Reportáž

z Česka prináša dôkaz o tom, že za prílišné otvorenie hraníc sa ani od svojich detí

nedočkáte vďačnosti. Naopak, v tomto prípade rovno kliatby. Zoznámte sa s

príbehom, čo otriasol českou spoločnosťou.

Keď otvárame dvere, počujeme krik. Je to matka, ktorá sa len nedávno mohla stať

babičkou. Susedka, ktorá práve zatvára dvere na chyži, je viac než ochotná zdieľať

informácie.

„Tú dcéru už dávno mala zavrieť do komory,“ prezrádza. „Každý vedel, že sa

pelešila s kadejakým mládencom… aj s tými z vedľajšej dediny.“

Pýtame sa, či s tým mala čo dočinenia nevalná slobodomyseľná výchova matky.

„Určite,“ pritakáva. „Dávno už nechodili do kostola, ani pánu farárkovi na faru

neprispeli, ani na charitu… a Ježiška na Vianoce by pokojne ponechali nahého, ak by si

z toho ušili jednu či dve sukne. A to ani neboli bohvieako pekné.“

Prežehná sa a pokračuje k sebe do chalúpky. Naša zvedavosť však zostáva neukojená

a príbeh chceme počuť od začiatku. Klopeme preto na dvierka chyžky. Púšťajú nás dnu,

ale nie sú veľmi zdieľne. Predstavíme sa ako reportéri nášho konzervatívneho

magazínu. Nevzbudí to veľké nadšenie. Kvôli zachovaniu tradičných hodnôt sme však

ochotní zniesť nejedno poníženie, už len aby sme iným rodinám zabránili šíreniu

nebezpečných liberálnych postojov.

Po chvíli nezdvorilého mlčania nás len vypoklonkujú z chyže. Kebyže sa pri vchode

nezbehli susedy štedrejšie na slovo, tento článok by ani nemal šancu vzniknúť. Žiaľ,

nedokážu nám samy poskytnúť nič viac než púhe dohady.

„Ona si to decko utopila!“ krákorí babka v zelenej šatke.

„Čoby utopila!„ prekričí ju druhá v bielej šatke. „Hodila pod voz!“

„Nezmysly! Ihlicou na pletenie si ho z brucha vyštráchala…“

Zdá sa, že nik tu presne nevie, ako sa čo stalo a samotná tragédia vyvoláva pokútne

hádky a škriepky. Poučíme susedstvo o láske ku Kristovi a ideme ďalej. Po ceste však

natrafíme na dobrú a hlavne informovanú dušu, ktorá nás zavedie na miesto tragédie a

cestou rozpráva príbeh rodiny. Keď poodhalí šatku, ukáže sa, že to nie je nijaký

odkundes, ale priamo matka rodiny. Dcéru vychovala príliš voľne, a teraz je jej to ľúto.

Akurát mladá je tak zničená tragédiou, že pred ňou ani nedokáže hovoriť.

„Nuž,“ začne, „neboli sme zlí ľudia. Matka a dcéra, otca sme nemali. Žili sme si po

svojom… mne sa nepošťastilo sa vydať. Moji rodičia boli prísni, a ja som chcela malej

viac dopriať, než bolo mne…“

Dochádzame na miesto činu, čiže tam, kde dcéra spáchala vraždu nemluvňaťa.

„Ale viete,“ pokračuje matka zlomene, „čo je veľa, to je veľa. Dcéra potrebovala

otca, čo by jej pristrihol hrebienok. Ako rástla, chcela som, aby si čím skôr našla chlapa.

Hovorila som jej, že čím viac bude s chlapcami flirtovať, tým skôr si ju nejaký všimne.

Tak sa pred nimi producírovala, div že nahatá nebehala… a myslíte, že som jej na to

niečo povedala? No, nepovedala. No a takto to dopadlo.“

Dôjdeme k malému hrobčeku. Ničím však hrob nepripomína, je to len navŕšená kopa

zeminy. Vyvoláva skôr predstavu zasadeného semienka, z ktorého mal vzniknúť nový

ľudský život v jeho bohatosti a Božej milosti.

„Najprv mi tvrdila, že to bolo holúbätko…“ pokračuje matka zlomene, hľadiac na to,

čo malo potenciál byť jej vnúčaťom. „Ale ja som hneď vedela, že si vymýšľa, že to

nejaké zviera veru nebolo… To už začala hovoriť z cesty. Sama neviem, či to bolo zo

stresu alebo snáď sa niečím priotrávila, chúďatko moje.“

Zaujíma nás, ako plánovali ženy sňať svoje veľké hriechy. Ani v tomto smere nie sú

správy nijako povzbudivé. Dcéra vraj hovorila o nejakom kvete. Mohol to byť

harmanček, mohli to byť drogy tvrdšieho typu. Nevyhla sa zjavne ani samovražedným

úvahám, čo je ďalší problém vo vzťahu k Bohu a Kristu. Asi sa nazdávala, že drogami

zmieri boží hnev.

„Sprvu som si myslela, že to by snáď mohlo pomôcť… a chcela som ju nechať, aby

sa mi vyrozprávala,“ pokrčí starena ramenami. „Nedávalo to však veľmi zmysel.“

Zastavíme sa pri bráne nad vŕškom, kde mladá chudera blúznila a dúfala v spasenie.

Tu zrejme drogu, ktorú sama označovala ako „kvet“, mala ukrytú. Vo vykúpenie od

Boha dúfať síce môže, ale pozemskému súdu sa už nevyhne. Táto reportáž nech slúži

ako adekvátny dôkaz toho, kam vraždenie neviniatok môže viesť. Slečna nielenže

prekliala svojho kedysi milého, ktorého osud priblížime v ďalšej reportáži, ale

pošramotila si aj vzťah so slobodomyseľnou, nezodpovednou matkou.

Tej už nič iné nezostáva, než zalamovať rukami.

„Chcela som jej pripomenúť, že som ju ľúbila. Že nech sa deje, čo sa deje, ja ako

matka tu pri nej budem stáť naveky. A ak už by sa mala zabiť, tak nech mi aspoň niečo

zanechá, niečo malé, na pamiatku… A viete, čo mi to nevďačné decko povedalo? Že

akurát tak kliatbu mi zanechá, veru tak. Po tom všetkom, čo sme spolu preskákali, po

tom, čo som jej chcela pomôcť, som takto ako matka dopadla!“

A to, milá Slovač kresťanská, sú následky nezodpovednej liberálnej výchovy.

(Parodická reportáž pre neexistujúci občasník ako reakcia na baladu K. J. Erbena: Dceřina kletba)

Zlatokopka 1 + 2

Zlatokopka Lucie Saskovej patrí k románom, ktoré zväčša nečítam, ale dostali sa mi do rúk a v rámci oddychu som sa do nich začítala. Obe som prečítala pomerne rýchlo: vďaka jazyku, ktorý bol pomerne jednoduchý, príbeh mal rýchly spád, skrátka nič mi nestálo v ceste prečítať každú knihu za niekoľko hodín, v podstate za jeden večer.

K prvej Zlatokopke som sa dostala už pred pár rokmi. Téma bola súčasná, ba priam autentická a kniha sama o sebe bola prekvapujúco dobre napísaná. Vyšla v Slovenskom spisovateľovi a úprimne, nie sú to moje obľúbené typy kníh, obálky z tohto vydavateľstva ma skôr odpudzujú. Napokon, na obrázkoch možno aj sami vidíte, prečo asi. Keďže som to však čítala vo forme e-knihy, prekonala som sa. Bohužiaľ, príbeh obsahuje mnoho klišé: skazený svet boháčov plný chrapúňov a zákerných súperiek, na druhej strane čisté, úprimné srdcia všetkých mimo tejto smotánky. Hrdinka bez mena prechádza elitou plnou mužov bez mien, vystihnutých plne svojimi prezývkami: Chrústik, Frajer, Macko,... čo síce na jednej strane pobaví, ale karikaturistický obraz všetkých týchto mužov vytvára dojem, že ide skrátka o čierno-biely svet, kde bohatí sú tí zlí a skazení, zatiaľ čo tí chudobní majú srdce vždy na správnom mieste. 

Bezmenná hrdinka teda viac či menej úspešne pláva od jedného boháča k druhému. Slúži jej ku cti, že otvorene priznáva, že jej ide len o prachy. Jej strasti spočívajú hlavne v tom, že napokon ju všetci boháči aj berú ako platenú hračku, a chtiac-nechtiac priznáva, že jej to začína vadiť a že preto potajmo plače. Zrazu je nútená postarať sa sama o seba, a zase to nevie urobiť inak, než cez svoje telo poskytnuté na predaj. Je ale fajn, že z toho ani hrdinka ani autorka nerobia nejakú super uslzenú tragédiu, skrátka je to, ako to je, až kým jej do života nevstúpi "pravá láska". Tá neprichádza od boháča (!), ale od obyčajného chalana, kvôli ktorému sa hrdinka rozhodne zmeniť.

Druhý diel je ešte telenovelovejší. Hrdinka má amnéziu - vždy, keď to niekomu vysvetľovala, musela som sa chechtať, tak absurdne mi to znelo - a postupne odkrýva čriepky svojej zlatokopkovskej minulosti. Celé je to iba o tom, ako je zhrozená z toho, aká bola, a snaží sa od tejto minulosti oprostiť, ako inak, opäť prostredníctvom pravej lásky. Ešteže od toho istého obyčajného chalana, ktorý na ňu ani po mesiacoch či rokoch (?) nezanevrel.

Opisy skazenej smotánky a falošného šoubiznisu sú až trochu únavné. Bezcitnosť vzťahov s boháčmi takisto nie je nejak zásadne prekvapujúca, záver oboch dielov je v podstate rovnaký a moralizujúci. Štýl je však čítavý a je to sonda do oblasti, ktoré nie sú veľmi preskúmané, čo je veľké plus. Nie je ľahké objaviť nové témy, ktoré ešte neboli opísané, hoci mi celý čas v hlave znel ten povestný rap od Rytmusa na túto tému. Avšak ako Rytmusov, tak aj tento text v podstate len skĺzli po povrchu a vytvorili dojem, že táto téma nemá možnosti poskytnúť niečo nové a osviežujúce, len sa odbaviť na tých nezbedných dievčencoch, čo za päťstovku urobia vlastne hocičo. Tiež mi vadilo, ako sa hrdinka neustále sústredila na svoje "umelé kozy", akoby na nej nič iné ani nebolo, ale asi to malo byť vtipné. 

Príbeh sa nepochybne odohráva v Bratislave, ale atmosféru tohto mesta v ňom cítiť len veľmi slabo. Je plné obchodných centier, sú tam vianočné trhy, množstvo víl a luxusných bytov s ešte lukratívnejším výhľadom - keď si spomeniem na zanedbanú Hlavnú stanicu, príde mi to trochu absurdné, možno nejaký most a je to blízko Viedne. V opisoch mesta, nech už sú akokoľvek slabé, by mohla byť aspoň aká-taká autenticita, ale autorka sa chcela snáď viac zamerať na dôkladnejší obraz zlatej klietky, v ktorej sa jej hrdinka ocitla. 

Pokiaľ ide o nadhodnotu oboch dielov, nedá sa rátať s tým, že by ste sa dozvedeli niečo, čo by ste už nevedeli. Že je lepšie byť bez botoxu, drahých handier a umelých "kôz", sme sa predsa naučili, hoci nepriamo, už od Ježiša Krista :-).

Ako vypestovať Mechanický pomaranč

Klasika britského autora Anthonyho Burgessa je nielenže stále aktuálna, ona sa stala kultom. Nepochybne aj zásluhou precízneho filmového spracovania Stanleyho Kubricka. Z toho bol sprvu Burgess údajne nadšený, to však rýchlo opadlo, keď Kubrick vydal vlastnú knihu s ilustráciami a názvom: Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka. No nemali by ste ho tiež v zuboch? Veď mu to aj recenzii na práve túto knihu pekne krásne vytmavil – a to rovno pod menom hlavného predstaviteľa všetkých Mechanických pomarančov (snáď len okrem Mechanického pomaranča v Mechanickom pomarančovi od F. Alexandra), Alexa.

Ale späť k originálu, k samotnému pomarančovníku.

Hlavnou postavou je pätnásťročný "bajat" Alex, čo so svojími "frendíkmi" pácha rôzne darebáctva. Nie sú to však len detské záškodníctva, pod vplyvom drog sa púšťajú pod rúškom noci do supernásilia nielen na náhodných okoloidúcich, ale aj na tých, čo sa radšej schovávajú v domnelom bezpečí domova. Vidíme pravdepodobne len malý zlomok ich výtržností, ale miera supernásilia je tak vysoká, že aj to je viac ako dosť. Alex je ku koncu prvej časti zradený svojou vlastnou tlupou a je odvedený na policajnú stanicu. Podstupuje najprv bežný výkon trestu, snaží sa dostať čo najviac výhod podlízavým správaním, až jednu noc neodolá a pod tlakom okolností zavraždí jedného spoluväzňa. Jeho trestom je tzv. Ludovicova metóda, ktorá mu pripadá sprvu ako vykúpenie – za štrnásť dní sa má tak totiž dostať na slobodu – pri jej samotnom výkone však svoj názor mení. Nielenže je nevýslovne krutá, zbavuje ho dokonca jeho ľudskej podstaty, a to mať možnosť vybrať si medzi dobrom a zlom, ktorá nám bola daná už od prvého zakusnutia do jablka poznania. Nie nadarmo je v dodatku Prológ k javiskovej adaptácii, kde Alex vystupuje ako Adam. Tento Prológ je celkom určite možné nájsť v šiestom českom vydaní, pri tých ostatných neviem.

Keď som sa púšťala do knihy, vedela som, že v nej ide v prvom rade o veľmi špecifický jazyk, "týnský jazyk", ako ho v českom preklade nazýva Alex, čiže jazyk tínedžerov. Je to zmes slangu, angličtiny a ruštiny v českom preklade, v angličtine ju tvorí slang a ruské výrazy. Osobne som sa nazdávala, že prelúskať ho bude fuška, ale bolo to ľahšie, než som myslela. Stačí ovládať angličtinu a v rámci spoločných slovanských koreňov nám nie sú cudzie ani ruské slovíčka. Vzadu sa nachádza aj Stručný slovník jazyka týnů, ale ten pomerne rýchlo nebudete potrebovať. Niektoré spojenia mi dokonca uviazli v hlave natrvalo, ako "chorošný bresty", "gražny bračny", "físiz" a tak ďalej. Už v úvode sa spomína, že Burgess sám odlišuje dva druhy spisovateľov: "A" zaujímajúci sa o zápletku, postavy a psychologický prienik, zatiaľ čo typ "B" zaujíma jazyk ako taký. Mechanický pomaranč je nepochybne dielom spisovateľa typu "B", a v tejto kategórii je značne ojedinelým. Táto kategória totiž predurčuje samu seba k zániku, Burgess v nej však odoláva ako jediný románopisec tohto typu.

Mechanický pomaranč aj po desaťročiach šokuje premierou násilia – ale možno ešte šokujúcejšia je prirodzenosť, s akou ho mladí v neurčitej budúcnosti (alebo dnes už minulosti) páchajú, a spoločnosť to trpezlivo znáša, avšak pomaly sa v nej vzbúdza odpor, a na násilie reaguje – ako inak – násilím. Zdalo by sa, že Burgess bol násilím fascinovaný – ale sám túto domnienku uvádza na správnu mieru: bol fascinovaný tým, ako sú ľudia fascinovaní násilím. V knihe rieši okrem toho tenkú hranicu medzi dobrom a zlom. Počas Ludovicovej metódy totiž Alexovi zhnusia jeho milovanú vážnu hudbu, hlavne milovaného Beethovena, ktorého familiárne nazýva Ludwig van. A doktor nato skonštatuje, že "i ty nejsladší a nejbožštejší aktivity mohou do jisté míry participovat na násilí", kde ako príklad uvádza milostný akt.

Alex vychádza v žiare reflektorov na slobodu. Prežiť vo vonkajšom svete je však preňho takmer nemožné. Je nastavený ako strojček schopný konať len dobro, už len pri letmej myšlienke na násilie sa mu robí nevoľno. Zhodou okolností naráža na svoje obete a bývalých frendíkov, ktorí sa mu bez milosti pomstia, skúšajúc účinnosť liečebnej metódy. Len jedna z nich, spisovateľ F. Alexander, ho sprvu nespoznáva a v milosrdenstve i vo vlastnom politickom záujme mu poskytne pomoc. Politický odpor F. Alexandra je akoby ohliadnutím na 1984 – je snáď lepšie vzdať sa slobody výmenou za relatívnu bezpečnosť? Alebo sa máme zmieriť s tým, že vláda z ľudí chce vyrobiť mechanické pomaranče?

Burgess nastavuje otázku za podmienok, pri ktorých to nie je ľahké zodpovedať. Videli sme, čoho bol Alex so svojou bandou schopný. Nakoľko by sme sa s tým zvládli vysporiadať, ako by sme sa bránili, vedeli by sme skrotiť niekoho, kto nechce byť skrotený? Alex totiž sprvu žiaden duševný popud ku zmene k dobrému necíti. Síce napokon sám od seba dospieva, a z túžby po násilí vyrastá. Nepostrehla som však, že by svoje činy oľutoval, že by cítil výčitky svedomia. Ludovicova metóda opísaná v knihe ho v podstate resetovala na mechanický pomaranč. Na príklade bývalého frendíka Pítrsa vidno, že to možno ani nebolo nevyhnutné.

Môj záver znie, že Burgess neponúka riešenia. Ale prinúti čitateľa nad týmito otázkami rozmýšľať. A pekne dlho.

Osamelosť, čo nás vedie na cudzie pohreby - nový Gaarder

Vždy ma poteší, keď sa objaví nová kniha od jedného z mojich súčasných literárnych obľúbencov. Koncom apríla som sa dočkala nového Josteina Gaardera v českom preklade Jarky Vrbovej, a to románu Loutkař. Po našom by to bol pravdepodobne Bábkar. Tentokrát mi príde české slovo akosi melodickejšie a snovejšie. Pani Vrbová má s nórskymi prekladmi dlhoročné skúsenosti, a od Josteina Gaardera preložila už viacero kníh. Ja som zvyknutá na slovenské preklady Jána Zimu, ale český preklad je pravdepodobne intenzívnejšie podporovaný.

Ak je niečo v nórskej literatúre ustálenou nosnou témou, je to bezpochyby osamelosť. Takmer každé nórske umelecké dielo – či už výtvarné, hudobné alebo práve literárne – nesie v sebe určitý náznak akejsi stratenosti či už uprostred davu, alebo uprostred ničoho. Nóri totiž milujú prírodu, cítia k nej veľkú lásku, ale i pokoru, a samotu v nej síce často vyhľadávajú, ale aj proti nej prostredníctvom prírody bojujú. Osamelosť, ktorá je až trýznivá, je ústredným motívom Loutkaře. Hlavný hrdina Jakop Jakobsen má výstrednú záľubu votrieť sa na pohreby a kary úplne cudzích ľudí, a splietať vymyslené príbehy o tom, ako sa s nebožtíkom poznali. Má dar nielen vidieť do pradiva medziľudských vzťahov, ale aj sa do nich viac alebo menej podarene začleniť. Prišlo mi to, akoby Jakop "skupoval mŕtve duše", ale v inom zmysle ako Čičikov*. Keď o nich rozpráva svoje príbehy, je to, akoby si z nich posmrtne robil priateľov.

Jakop takisto dôkladne pozná súvzťažnosti medzi indoeurópskymi jazykmi. Jeho záľuba v etymológii má však hlbší a zároveň bolestivý pôvod: keďže mu skutočná rodina bola odopretá, našiel jej náhradu v "rodine" indoeurópskych jazykov. Je teda posadnutý príbuznosťou jazykov, lebo ako sám hovorí, iné príbuzenské vzťahy nemá. Jeho vzťah k etymológii je teda značne oduševnelejší a odovzdanejší, než to pri koníčkoch zvyčajne býva. Etymologickým rozborom je teda venovaná značná časť textu – niektoré výklady sú zaujímavé viac a niektoré menej, každopádne skôr nadchnú tých, ktorí majú o jazyky väčší záujem. Hoci sa k ním radím – veď nórčina je momentálne môj chlieb každodenný – napriek tomu som pri niektorých z nich stratila pozornosť. Avšak nebol by to môj milovaný Gaarder, keby ma neprebral nečakane šokujúcim príbehom Runarovej smrti. Spoilerovať tu nebudem. Len pokiaľ ide o tú hanbu, ktorú bolo cítiť na jeho pohrebe – hanbili sa jeho príbuzní za jeho hrôzostrašnú smrť, za to, že ho ignorovali, alebo je tam stále tá prvotná hanba za to, že bol homosexuál?

Dôležitú časť románu tvorí takisto Jakopov priateľ Pelle – či skôr rovno jeho alter ego. V určitej dobe sa totiž navzájom radi zamieňali. Pelle bol takisto príčinou, alebo aspoň jednou z príčin rozpadu jeho manželstva. Jakopovu vnútornú osamelosť totiž nedokázal vyliečiť ani život v dvojici. Možno aj preto, že nežili v skutočnosti spolu, len vedľa seba. Uplynie odvtedy pekných pár rokov, kým sa rozhodne vyspovedať sa zo svojho príbehu žene menom Agnes, a to je presne ten moment, kde príbeh Loutkáře začína...

*Hlavná postava románu "Mŕtve duše" od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.

Kniha českých sŕdc: o svojhlavom sluhovi Saturninovi

Keď počujem Saturnin, vždy sa mi vybaví Oldřich Vízner so svojím trochu strnulým, až prísnym výrazom. Tak som si ho aj počas celého príbehu predstavovala, jeho tvár je so svojhlavým sluhom pre mňa už naveky spätá. Mala som navyše šťastie na postaršie, ale krásne vydanie s ilustráciami Adolfa Borna.

Snáď kvôli Bornovým ilustráciám som z času na čas mala pocit, že čítam dospelú verziu príbehov Macha a Šebestovej, kde kúzelné slúchadlo ale zastupoval v plnej miere nevypočitateľný Saturnin. Ohliadnuc od ilustrácií, Jirotka nie je Miloš Macourek a Saturnin nie je vyslovene určený deťom, hoci aj tie by v ňom našli určitý šarm a nebodaj aj vzor pre svoje vlastné huncútstva. Aspoň mňa v televíznej forme už ako dieťa priťahoval. Kto by nechcel už od detstva sluhu, čo svojho pána presťahuje na hausbót, urobí z neho dobrodruha schopného chytiť leva holými rukami, vyťahá za uši tých, ktorí pánovi robia prieky a vyháda zaňho každú maličkosť?

Saturninova bezmedzná charizma je však na úkor charizme jeho bezmenného, konzervatívneho a trochu nudného pána, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu. Hoci prežíva romantický príbeh, v celku pôsobí len ako výpomocná postava, prostredníctvom ktorej Jirotka vykresľuje paletu o dosť zaujímavejších a neraz až karikovaných postáv: od potrhlého Saturnina, ktorý aj v tých najvypätejších situáciách vystupuje s anglickým pokojom, cez neustále prednášajúceho doktora Vlacha a zábudlivého, no energického deduška, až k vysloveným karikatúram rozmaznaného Milouše a tety Kateřiny, ktorá hýri prísloviami a autor sa vysmieva z jej plytkosti a chamtivosti. Osobne však sa mi pasáže s ňou najviac páčili – kde sa objavila, tam som sa pochechtávala, hlavne na jej romantickom príbehu o "kvetinke Marte", ktorej početní bohatí manželia jeden po druhom oduševnene umierali.

Saturnin ako postava je zase krásnym príkladom deštruktívneho správania, ktoré v závere pôsobí ozdravujúco nielen naňho samotného, ale hlavne na jeho okolie. Svojmu pánovi napĺňa túžby, ktoré sa on neodváži ani len vysloviť. Je možné, že by Saturnin pôsobil ako alter-ego svojho pána, trochu "uprdeného" rozprávača príbehu? Žeby ani v (tejto fiktívnej) skutočnosti neexistoval? Žeby to bol pán Hyde k doktorovi Jekyllovi?

Zachádzam do neurčitých špekulácií, autor Zdeněk Jirotka však veľa v príbehu ponecháva na čitateľovej fantázii. Každopádne, Jirotkovi sa podarila skvelá satira. Hoci tridsiate roky v nej nepochybne zohrávajú silnú rolu, príbeh samotný aj so svojím suchým humorom by sa iste dal aplikovať aj do súčasnosti. Niet divu, že Česi si Saturnina zvolili za Knihu svojho srdca v roku 2009.

Vlastnou hlavou

Hoci väčšinou píšem o beletrii, kniha investigatívneho novinára Mareka Vagoviča o postupnom rozkrádaní Slovenska Robertom Ficom a jeho chamraďou ma veľmi oslovila a odporúčam ju prečítať všetkým na Slovensku. Ale nerobím si ilúzie, hoci si autor po Veľkom protikorupčnom pochode trúfa predpovedať priam revolúciu.

Niet pochýb, že kniha Vlastnou hlavou je profesionálne odvedenou prácou skúseného žurnalistu. Vidno, že Vagovič sleduje stranu Smer už pekných pár rokov, a dôkladne preskúmava jej – podľa môjho názoru – totálne prehnité a skorumpované základy, na ktorých vystavali celú svoju zvrátenú hierarchiu. A hoci na čele vytrvalo stojí Ficiak-Ciciak, v porovnaní s oligarchami, ktorým už podľa samotného podtitulu celú krajinu rozpredal, je len malou figúrkou, čo plní skôr len reprezentatívnu funkciu.

Nebolo to ľahké, ani príjemné čítanie. Hoci ma hnala zvedavosť, po postupnom vyrátavaní všetkých káuz, ktoré otriasli Slovenskom, bola tá bezmocnosť na uzúfanie. Je smutné vidieť, že v čele krajiny stoja ľudia natoľko bez chrbtice, áno, bez krčnej chrbtice (!), ktorí sa neštítia ničoho, aby sa udržali pri moci a nenechali svojich skorumpovaných kamošov vyváľať sa v bahne, do ktorého právom patria. Som však asi príliš rozzúrená, rozľútostená a zúfalá, že asi nebudem schopná napísať na dobre napísanú knihu žiadnu rozumnú recenziu – a to som si už nechala pekných pár dní na predýchanie. Obdobné pocity vo mne naposledy zanechal Orwell so svojím  1984 – ale hoci predpovedal históriu, ktorá sa udiala, toto sa deje tu a teraz, rovno nám pred nosom. A áno, ja viem, že 1984 používam ako referenciu k mnohým knihám, no kto to prečítal, ten to chápať musí.

Ešte na strednej škole nám hovorila profesorka, že médiá plnia úlohu akéhosi ombudsmana spoločnosti. Vraj sa stačí pozrieť na to, ako niekto v televíznych novinách informuje o takom a takom probléme, a hneď sa naň všetci vrhnú, aby sa vyriešil. Trvalo mi pár rokov pochopiť, ako strašne naivný názor to bol, hoci som si túto učiteľku vážila a v mnohom som sa na jej názory spoliehala. Áno, v ideálnom svete by to tak malo fungovať. Lenže v prípade papalášov sú informácie všetko, čo médiá môžu poskytnúť. Ale len spoločnosť, ktorú tvoríme my občania, môže niečo naozaj zmeniť.

1984 v 2017

Orwellov román publikovaný krátko po druhej svetovej vojne sa stal natoľko známy, že ho poznajú aj tí, ktorí ho nikdy nečítali. Rada sa chvastám svojimi superschopnosťami odhadnúť vopred, o čom naratív je, avšak 1984 sa neocitá v zoznamoch "mind-blowing literature" len tak pre nič za nič.

K tomuto článku ma inšpirovalo nedávne dočítanie románu Kruh od Davea Eggersa. V mojej recenzii spomínam, že je to kniha považovaná za 1984 dneška, a spomínam aj to, že to nie je tak dávno, čo som Orwellovu klasiku konečne prečítala. Hoci Zvieracia farma je o čosi kratšia a možno aj ľahšie stráviteľná, 1984 by prispelo ku kritickému mysleniu celých generácií. Nenadarmo patril Orwell za komunizmu k trezorovým autorom, takže, miláčikovia – čítajte, čítajte, čítajte Orwella, kým ho čítať môžete! Nikto vám totiž úskalia totality nevykreslí lepšie. Tie pocity bezmocnosti a frustrácie sú natoľko autentické, až privedú čitateľa k zúrivosti.

V 1984 Orwell vykresľuje bežný život v totalite, kde aj ten nezaujímavejší človek je neustále obklopený obrazovkami, mikrofónmi a špehúňmi. Kde čo i len myšlienka proti režimu je zločin. Celý tento tyranský systém je krytý figúrkou familiárne nazývanou Veľký brat. Ten, čo ťa stále vidí, a ty ho miluješ, aj nenávidíš – presne podľa tej praprastarej znelky k ešte praprastaršej reality show. Kde človek neustále zápasí medzi svojím pudom sebazáchovy a sedliackym rozumom, ktorý sa tu dá honosne nazvať "kritickým myslením". Hlavný hrdina Winston Smith si intenzívne uvedomuje, že jediný spôsob, ako si zachrániť kožu, je nepripúšťať si hriešne myšlienky proti režimu, na druhej strane všadeprítomný výplach mozgov nemôže ignorovať. Náplňou jeho práce je tiež vymazávanie nepríjemných faktov z kolektívnej pamäte. Kreatívna tvora alternatívnych faktov, povedali by sme dnes.

Diktatúra v Orwellovom románe si zaumienila načisto odľudštiť ľudskú rasu. Postupne eliminuje slová v jazyku i samotné city, takisto ľudskú túžbu po kráse. Blízkosť v rámci rodiny a milostné vzťahy, či akákoľvek intimita sú zakázané. Winston túži po akomkoľvek cite či aspoň byť vnímaný ako človek, a tak je ochotný primknúť sa aj k ľuďom, ktorí mu v totalite môžu priniesť skazu. Režim si zaumienil mať plnú kontrolu nad sexuálnym životom svojich členov, a vypudiť zo sexu to pekné, citlivé, zdravé a hlavne ľudské. Intimitu chce ľuďom znechutiť natoľko, aby k tomu pristupovali ako roboti k nepríjemnej povinnosti, len za účelom plodenia ďalších oddaných členov. Pokiaľ Strana kontroluje sexuálne pudy svojich podriadených, je schopná ich odľudštiť a zbaviť pút k iným ľudským bytostiam, čím ich dokonale vyprázdni a skrotí. Ak máte dojem, že to už zachádza ďaleko, dovolím si vás upozorniť, že čosi podobné sa deje celé tisícročia vo viac či menej dotieravej podobe rôznych cirkví, ktoré stavajú svoju moc na odpustkoch za ľudské hriechy. Je to účinná taktika mnohých bigotných organizácií, cirkví a siekt – v mojom poňatí je však každá cirkev len väčšou sektou. Hriech vám totiž môže odpustiť len ten, voči komu ste ho spáchali.

Záverečný zápas je zápasom o vlastnú ľudskosť. Je viac zbavený ľudskosti robotický posluhovač režimu alebo rebel, ktorému bola počas procesu systematicky odopieraná dôstojnosť a bol pravidelne vystavovaný psychickému i fyzickému týraniu? Na zásadnú otázku, prečo k takému niečomu dochádza, uspokojivú odpoveď nedostávame. Asi ani génius, akým Orwell nepochybne bol, nedokázal totalitné zverstvá pochopiť. A to ich predpovedal v čase, keď k ním ešte len malo začať dochádzať a svet žil v eufórii nad dosiahnutým prímerím.

Orwell nás teda varuje pred niečím, čo je staré ako ľudstvo samo. Sloboda má obrovskú hodnotu. Sloboda je povedať, že dva a dva sú štyri.

Ako vegetariánstvo ohrozí kórejský patriarchát

Román Vegetariánka od Han Kang je mojím prvým kontaktom s literatúrou Južnej Kórey. Napriek tomu, že nie je natoľko uzavretá ako tá Severná, do západného sveta prenikajú jej úlomky tiež zriedka. Keď Vegetariánka získala Man Bookerovu cenu – podľa doslovu aj nie tak úplne zvládnutému prekladu do angličtiny – pre juhokórejskú literatúru to znamenalo dlho očakávaný kultúrny prelom.

Dej je pomerne prostý: jedného dňa sa Jonghje prebudí z nočnej mory a stáva sa vegetariánkou. V silne patriarchickej spoločnosti, počnúc jej manželom, jeho kolegami a končiac jej otcom to spôsobí pobúrenie, čím je Jonghje dohnaná k pokusu o samovraždu. Následne je ubytovaná na psychiatrii. Manžel jej sestry Inhje vo svojej švagrinej uvidí nečakanú inšpiráciu. Keď mu Jonghje dovolí, aby ju celú pomaľoval kvetmi, uvolí aj k poburujúcemu milostnému pomeru. V to osudové ráno ich však pristihne jej sestra Inghje, a Jonghje sa opäť dostáva do liečebne. Tam odmieta jesť úplne a jediné, po čom túži, je stať sa stromom.

Príbeh je rozdelený do troch častí: prvá jevyrozprávaná z pohľadu Jonghjeinho manžela. Jeho náhľad na situáciu je veľmi dutý, v podstate získavame náhľad, akého necitlivého muža si zobrala. Vo vzťahu ku manželke mu zreteľne chýba neha, pochopenie i obetavosť. Ide skôr o zväzok z rozumu. Jeho rozprávanie je prerušované striedavými monológmi Jonghje, pojednávajúcimi väčšinou o jej nočných morách. Napriek ich brutálnosti sa v nich nachádzajú lyrika a obrazotvornosť, čo naznačuje, že povaha Jonghje nebude ani zďaleka tak jednoduchá a obyčajná, ako sa čitateľa o tom snaží presvedčiť jej manžel. Toto zjednodušené vnímanie jeho ženy vypovedá o ňom, nie o nej.

Jonghjeine dialógy postupne miznú. Jej povaha sa začína čoraz viac uzatvárať do seba. Už spočiatku jej manžel spomína, že neobľubovala podprsenky a nerada ich nosila aj na verejnosti. Táto jej tendencia – manželom ako inak považovaná za podivnú, keby však vedel, ako nepohodlné to môže byť, tak by snáď aj o tom držal hubu – rastie, a Jonghe zo seba zhadzuje nielen spodné prádlo, ale čoskoro už aj zvršky. Je jej prirodzenejšie byť nahá než oblečená. Akoby sa navracala k svojej divokej prirodzenosti.

V druhej časti s názvom Mongolská škrvna sa uhol pohľadu mení a rozprávačom sa stáva Jonghjein švagor Songmin. Zužujú ho sexuálne túžby po švagrinej spojené s umeleckými výjavmi kvetov na nahých telách, zavŕšenými súložou. Jonghje nielenže zvolí k videoartu s týmto výjavom, chová sa netečne a jej myseľ je čoraz väčšou záhadou nielen pre Songmina, ale aj pre čitateľa.

Najlepšie sa objasní zrejme v tretej časti, kde opraty preberá jej sestra Inhje. Obe prežili rovnako bezútešné detstvo s otcom, ktorý nešiel po facku ďaleko. Obe vstúpili do manželstva bez nejakých vášní. Obe mali obdobné povahy, ktoré sa snažili okoliu vyhovieť. Inhje je však brzdená materskou zodpovednosťou a nemôže sa poddať volaniu prírody a "zdivočieť" ako jej sestra. Tá túži len po tom, aby sa stala stromom a všetko jedlo zásadne odmieta. To lekárov privádza do zúfalstva a chcú jej ho vnútiť násilím, sprvu s Inhjeinou pomocou. Tá však prejaví neskutočnú mieru empatie a sestru chápe lepšie než kedykoľvek predtým. Opäť prechádza udalosťami, a dochádza k analýzam plným pochopenia a intuície. 

Jonghje totiž bojuje o to, aby sa mohla vymaniť svojej existencii ako ľudskej bytosti. Nechce požierať, sprvu len mäso a napokon vôbec nič, jediné, po čom túži, je voda. Ako strom. Vzdáva sa nielen jedla, ale aj myšlienkových pochodov, citov, morálky, skrátka všetkého, čo sa dá považovať za ľudské. V doslove je jej pomalá revolta nazvaná "pasívnou vzburou ženského princípu". Akoby to nazvala Clarissa Pinkola de Estés v Ženách, ktoré behali s vlkmi, Jonghje sa rozhodla navrátiť k svojej divoške, vzbúriť sa všeobecným očakávaniam o tom, že by mala byť odovzdaná a poslušná. Nie je to jej vegetariánstvo samo o sebe, ktoré jej okolie vydesí, je to to, že to urobila z vlastnej vôle a dokonca naprotiveň mužovi.

V prípade Jonghje končí jej tichá revolta až deštrukciou seba samej ako ľudskej bytosti – avšak s nádejou, že bude znovuzrodená v rastlinnom svete, ku ktorému sa za svoj ľudský život tak silno primkla.

Čo môže znamenať uzatvorenie Kruhu?

Onedlho do kín príde film The Circle s Emmou Watson a Tomom Hanksom. Do tejto doby ma knihy Davea Eggersa akosi obchádzali, ale pred dvoma týždňami som v mestskej knižnici mala šťastie a našla som ju v oddelení Dnes vráceno. Tak som sa na ňu vrhla a za pár dní som mala prečítanô. Tak ľahko tých 400 strán prešlo, ani možno nie tak vďaka autorovmu písaniu, než kvôli aktuálnej téme.

Spoločnosť Circle je totiž akýmsi pomyselným spojením najvplyvnejších korporácií dneška – od Google, ktorý je zrejme hlavnou predlohou, Facebook, Apple až po TedEx v podobe nekonečných prezentácií. Mae Hollandová – tou bude Emma Watson – je mladá kočka, ktorá v Circle dostane prácu vďaka kamoške Annie. Už od samého začiatku je očarená: miesto kancelárií majú "kampus" s vlastnými obchodmi, dodávateľmi, podnikmi a ubytovaním. Medzi zamestnancami je štandard kampus neopúšťať. Mae si na to rýchlo zvyká, hoci sprvu cestuje za rodičmi, hlavne za otcom s roztrúsenou sklerózou. Nadriadení ju však tlačia zotrvávať na nielen víkendových večierkoch a akciách, no aj do neustálej aktivity na sociálnych sieťach. Mae sa prispôsobuje, hoci kritika od jej blízkych na seba nenechá dlho čakať, tú však veselo ignoruje.

Circle poháňa technologický pokrok vpred s predstavou, že bude schopný kontrolovať všetko, všetkých a všade. Mae sama na to dopláca, keď sa dopustí priestupku. Vtedy sa zaväzuje k tzv. absolútnej transparentnosti, čo znamená, že na krku bude neprestajne nosiť kameru s priamym streamom. Nikam sa už nepohne sama, všade so sebou nosí miliónové publikum fascinované voľným vstupom za brány tejto magickej spoločnosti.

Po inštalácii kamery sa prístup všetkých voči Mae mení. Už sa neprihovárajú jej, ale divákom, a z každého jej rozhovoru sa stáva predstavenie. Rodičia neunesú stratu súkromia a po zahanbujúcom odhalení radšej prerušia s dcérou kontakt, a ďalšie udalosti sa len stupňujú. Vzťah s Annie, ktorá stúpajúcu popularitu Mae, sa takisto razantne zhorší. Mae a Circle svojou zaslepenosťou po nadvláde dobra voľky-nevoľky doháňajú určitých ľudí k šialenstvu, a ani po tragických udalostiach nereflektujú nejaký pocit viny.

Čo však Mae pociťuje intenzívne, je anketa o jej "úžasnosti" – tri percentá negatívnych hlasov ju privádza k šialenstvu a paranoji. Odhlasovanie "nesmajlom" berie tak osobne, akoby ju mali poslať na smrť. To je úskalie sociálnych sietí – Mae totiž svoju prácu, kde len komentuje, zdieľa, hlasuje, ale nič tým nevytvára, považuje za príliš smerodatnú a dôležitú. Stráca kontakt so životom, svet mimo kampusu sa jej hnusí. Osobnostne upadá. Ľudí, ktorí ju pred Circlom varujú, považuje za cvokov. Spočiatku sa s ňou dá stotožniť, ale asi len preto, lebo som neustále dúfala, že niečo spustí jej vzdor. To bol vývoj Mae ako postavy, ktorý som akosi očakávala. Eggers však buduje antiklimax: Mae zostáva Circlu oddaná práve tak, ako si zaumienila už na začiatku. Vzhľadom k prichádzajúcemu filmu, som zvedavá, či Mae bude aj vo filmovom podaní tak zaslepená. Neviem si totiž predstaviť Emmu Watson hrať postavu s vymytým mozgom.

Nie je to tak dávno, čo som dočítala 1984, takže niektoré odkazy mi hneď udreli do očí. Obzvlášť boli jasné pri uvedení troch hesiel na pompéznej prezentácii k Maeinej transparentnosti: "Tajomstvá sú lži. Zdieľanie každý ocení. Súkromie je krádež."

To bol jasný odkaz smerom k Orwellovým heslám: "Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila."

Nie nadarmo je Kruh označovaný za 1984 súčasnosti. K problematike totality však pristupuje z opačnej strany, prostredníctvom postavy s opačným uhlom pohľadu. Kým Winston Smith z 1984 v totalite nedobrovoľne žije a začne sa jej vzpierať, Mae Hollandová svet do "tyranie dobra" vedie s presvedčením o dobre svojich úmyslov. Veď z nej sa tiež stal lepší človek tým, že je pod neustálym dohľadom. Nevidí, že sa zapredala za čistý nový kampus, popularitu, či "smajly". Absencia akejkoľvek sebakritiky a teda kritiky Circlu od Mae mi vcelku chýbala a robila postavu dosť hlúpou. Lenže práve to chcel zrejme Eggers ukázať: že už sme všetci osprostení. Likeom / "smajlom" dávame väčšiu hodnotu, než si zaslúžia a to, čo je nám ozaj cenné, zapredáme, či aspoň vystavíme všetkým na obdiv cez Circle, Facebook či Instagram.

Z Mae sa stane maskot a symbol Circlu, predávkovaný informáciami, ktoré nepotrebuje. Musí vedieť všetko o všetkom a všetkých, hoci na to ľudská bytosť nemá kapacitu. Nielenže jej to nevadí, ona sa na tom stáva priamo závislá. Ako sa z nej stáva chodiaca kamera, jej arogancia rastie a s úsmevom tak vedie svet do "tyranie dobra". Usalaší sa dobrovoľne vo vlastnej reality show, je to vlastne Truman show naruby. Zostala som z nej sklamaná, na druhej strane autorov pravdepodobný zámer nastaviť čitateľovi zrkadlo vyšiel, hoci nie cez stotožnenie sa s hrdinkou ale prostredníctvom odporu k nej a k tomu, čo predstavuje. Lebo Mae a Circle sú na konci príbehu spojené nádoby. A to je mi osobne protivné, aby bol niekto natoľko stotožnený so žraločou korporáciou, v ktorej vlastne len pracuje ako ozubené koliesko.

Voči českému prekladu od Petra Eliáša by som snáď aj mala na začiatku niekoľko pripomienok: slová ako "Circlan" či "smajl / nesmajl" sa mi protivili, ale neviem si predstaviť nejaké vhodnejšie ekvivalenty: z Circlana aby bol "Kruháč"? Celkom by ma zaujímal preklad do slovenčiny, k tomu sa však asi tak skoro nedostanem. A slová ako "smajl" či "like" sa mi protivia už samy o sebe, nielen v literatúre. Je celkom tragické vidieť, že už aj mimo Circle dostávajú pomaly peňažnú hodnotu.

Prvý kontakt s Elenou Ferrante: "Dny opuštění"

O Elene Ferrante som počúvala už dlhšiu dobu. Podľa obálky je to pseudonym talianskeho novelistu/ky z Neapola, ktorý/á zatiaľ odhalená nie je. Stačil však malý výskum a podľa aktuálnejšieho New Yorkeru, je to ona a odhalená už bola:

https://www.newyorker.com/culture/cultural-comment/the-unmasking-of-elena-ferrante

Na Ferrante som si brúsila zuby už dlhšiu dobu, lebo podľa všetkých referencií malo ísť o autorku s vybrúseným štýlom a silnými ženskými postavami. Tá predstava ma nadchla a nadchýna doteraz. A Dni opustenia tieto fámy potrdili.

Rozpad manželstva ako spúšťač rozpadu osobnosti?

Príbeh je vyrozprávaný z pohľadu tridsaťosemročnej Olgy. Jedného dňa po obede a po pätnásťročnom manželstve sa jej muž Mario zdvihne s tým, že ju opúšťa. Sprvu sa to snaží brať s chladnou hlavou, ale dni plynú a manžel sa nevracia s prosíkom. Olga si sprvu zaumieni dostať ho späť, ale po neúspešných pokusoch začne šípiť, že v tom bude hrať rolu iná žena, a v Olge vzkypí zlosť.

Surovo a drsne opisuje zmeny vo svojej povahe, prioritách a postupný úpadok do dekadencie. Stráca silu a chuť starať sa o deti, psa i domácnosť, vo všetkom vidí mužov odtlačok. Je čoraz agresívnejšia aj voči neznámym ľuďom a uchyľuje sa k vulgárnemu jazyku. Sprvu nedokáže premýšľať nad ničím iným, než nad Mariom a jeho milenkou. Z tej sa časom vykľuje mladučká Carla, dievča, ktoré medzi nich vstúpilo pred piatimi rokmi ako pätnásťročné. O to viac je to k zlosti, keď si Olga uvedomí, že Mario len vyčkával po tie roky, kým bude Carla plnoletá, a predstieral spokojného manžela.

V takýchto situáciách sa Olga samozrejme nemôže ubrániť otázkam, či pre svojho muža vôbec niečo znamenala? Myslel na Carlu vtedy, keď sa miloval s ňou, keď spolu počali svoje deti? Sú to v tom prípade jej deti? Samozrejme, že sú, ale vždy v nich budú aj jeho gény – Olga si v podstate kladie otázku, či ich bude môcť plnohodnotne milovať.

Materské city sú tu každopádne často spochybňované, a tak sa nemožno čudovať, že to mohlo vyvolať pobúrenie u konzervatívnych Talianov. Na druhej strane, kniha má zásluhu v tom, že aj matka je zobrazená len ako človek. Dlhodobo podliehame spoločenskému nátlaku, že matka je schopná a ochotná prestáť kvôli deťom všetko a ak nie, neváhame ju odsúdiť. Ale ako Ferrante opakovane zdôrazňuje, bol to otec, kto sa rozhodol odísť a koho by sme za odloženie detí na druhú koľaj mali odsúdiť skôr. Bolo to jeho sebectvo a márnotratnosť, ktoré odštartovali rozpad rodiny.

Olga sa rozpadáva, jej vnímanie reality sa triešti. Zmätok vrcholí v horúcom letnom dni, počas ktorého ochorie syn Gianni, a umiera pes Otto. Dcéra Ilaria sa matke snaží pomôcť – Olga v nej často vidí paralelu svojho vlastného nešťastného detstva – ale samozrejme, vo svojich siedmich rokoch nemôže pochopiť matkinu situáciu. Olga sa potáca od jedného dieťaťa k druhému, medzitým ku psovi, do toho rieši svoju aféru s muzikantom Carranom, ktorý býva pod nimi. Na dcéru má napohľad podivné požiadavky – požiada Ilariu, aby ju bodla nožíkom na listy zakaždým, keď bude mimo, a odnáša si to v podobe jaziev, či jej káže búchať kladivom do podlahy, aby tým Carrana rušila. Dcéra ju poslúcha aj si zúfa – v tom momente sa krásne ukazuje, že to čo rieši Olga, sa riešilo vždy: riešila to generácia žien pred ňou, a bude to riešiť generácia Ilarie a po nej tie ďalšie, a to: neuspokojivé vzťahy s mužmi, na ktorých sa nedá spoľahnúť. Akonáhle si Olga uvedomí, že všetko, akokoľvek náročné to je, musí zvládnuť sama, zozbiera posledné zvyšky síl a rieši veci jednu po druhej.

Akonáhle sa vzchopí, dôjde jej, že Maria tiež nemiluje a vlastne ho nemilovala už pekne dlhú dobu. Miesto toho zotrvávala v určitom sebaklame. Pri ďalšom stretnutí jej Carrano vytkne, že sa na svojho muža začala príliš podobať. Pre Olgu je to bod zlomu. Je rovnako sebecká a bezcitná ako Mario? Začína na seba hľadieť s odstupom. Možno na Carrana, ktorého opisovala ako pomerne nesympatického až protivného, a s ktorým si začala skôr z trucu, hľadela práve Mariovými očami. Deťom dovolí tráviť čas s otcom a Carlou a sama sa vracia do spoločenského života. Vulgárny jazyk i halucinácie sa vytrácajú, a ku koncu Olga privolí ku vzťahu so susedom, ktorý je napokon opísaný ako harmonický a pokojný.

Špecifiká Eleny Ferrante

Podľa knihy posudzujem, že pre Elenu Ferrante je typická silná psychologizácia postáv prostredníctvom výjavov z bežných dní. Hoci rozvod znie ako téma banálne, úprimnosťou hraničiacou až so surovosťou Ferrante dosiahla neobvyklý mix dekadencie a zároveň snahy o návrat do bežného, plnohodnotného života. Žena nie je idealizovaná, autorka necháva Olgu vyrovnať sa s opustením rôznymi spôsobmi, ktoré nemusia byť vždy čisté alebo spoločnosťou vyslovene akceptované – čo je podľa mňa veľká škoda, lebo v Olginom prípade by to chcelo od jej priateľov a známych len viac pochopenia, len viac trpezlivosti. Sama Olga nesie stigmu opustenej ženy tiež veľmi ťažko: neustále sa porovnáva s Chudinkou, ženou z jej detstva, ktorú tiež opustil manžel a napokon sa rozhodla utopiť. Paralely medzi nimi sa objavujú neustále, Chudinka sa jej zjavuje aj ako halucinácia v najvypätejších situáciach a získava podobu priam materskú. Pripomína Olge, čo má urobiť, no hlavne, spomienka na Chudinku Olge pravdepodobne najsilnejšie bráni dopadnúť rovnako ako ona a proste sa vzdať.

Na ďalšie knižky od autorky sa veľmi teším. Táto bola pomerne útla, ale jazyk autorky aj na malom priestore pôsobil dostatočne silne, aby vo mne vyvolal záujem a túžbu po jej ďalších dielach. Ako ďalšie mám v pláne Geniálnu priateľku.

Hitler na kokaíne a Stalin ako lupič banky

Odjakživa som mala rada historické príbehy. Jednak ma fascinovali tým, že sa kedysi skutočne stali, a jednak tým, že niektoré z nich boli neuveriteľnejšie než akákoľvek fikcia. Keď sa mi teda dostala do rúk knižka Gilesa Miltona Když Hitler bral kokain a Stalin vyloupil banku, zajasala som.

Názov je to príznačný, ale na druhej strane, nepochybne bol vybraný skôr na pútanie pozornosti. Z príbehov v knižke sú totiž práve tie o Hitlerovi a Stalinovi azda najmenej zaujímavé. Alebo sa práve týmto dvom príšerám dostáva až príliš veľa pozornosti v iných historických knižkách a časopisoch. V porovnaní s ostatnými príbehmi, v týchto prípadoch šlo možno skôr o akýsi historický bulvár – pravdivý, zrejme, ale stále siahajúci po senzáciách.

Z príbehov by som určite odporučila skôr tie, ktoré sú zamerané na menej slávne osobnosti. Obzvlášť sa mi páčili rozprávania o rôznych dobrodruhoch, Georgeovi Mallorym, ktorý ako prvý možno dosiahol a možno nie vrchol Everestu, či vojakovi Hiró Onodovi, pre ktorého sa druhá svetová pretiahla do dobrých rokov sedemdesiatych. Jedno z najdesivejších čítaní pre mňa bol príbeh Cutomua Jamagučiho, ktorý prežil Hirošimu aj Nagasaki. A zostala som fascinovaná príbehom Charlesa Dawsona, ktorý ako amatér učinil viac vedeckých objavov než všetci vedci jeho doby dohromady a zomrel na vrchole slávy... len aby sa po jeho smrti ukázalo, že všetky jeho "objavy" boli obyčajné podfuky.

Ak je niekto fanúšik historických príbehov, tak svoje si v tom určite nájde. Mne bolo však ľúto, že mnohé z týchto rozprávaní mali maximálne niečo cez tri stránky. Preferujem príbehy obsiahle a plné informácií – koniec koncov, vždy som preferovala romány pred poviedkami. Ale na rozptýlenie v hromadnej doprave je táto pomerne útla knižka určite lepším riešením než nejaká monumentálna monografia.

"Podvolení" Michela Houellebecqa

Trvalo asi vyše roka, než som sa k tejto knižke, vytipovanej uprostred húštin NeoLuxoru, dostala v mestskej knižnici. Čosi ma na nej lákalo, aj odpudzovalo, snáď práve preto, že zhruba v tom čase sa Francúzsko ocitlo pod paľbou teroristických útokov. Ako sa píše na prebale, aj v doslove knižky, román o podvolení sa Francúzska islamským zvykom vyšiel zhodou okolností práve v deň teroristických útokov na Charlie Hebdo. Týmito udalosťami boli samotný autor i verejnosť paralyzovaní, a mediálna prezentácia bola značne zbrzdená.

"... minulost je krásná vždycky, budoucnost ostatně taky, jenom přítomnost bolí, neseme si ji s sebou jako vřed utrpení, doprovázející nás mezi dvěma nekonečny nerušeného štěstí." (s. 208)

Už len samotná idea Francúzska podmaneného islamom totiž nevyhnutne vyvoláva kontroverzie. Na jednej strane sa tvorí skupina ľudí, ktorých takáto predstava desí a znechucuje, na strane druhej sa formuje skupina, ktorá môže tento román považovať za islamofóbny.

Houellebec má však svoje osobné dôvody chovať k islamu nedôveru. Je to totiž práve to náboženstvo, na ktoré jeho matka konvertovala a svoju rodinu opustila. O vzťahu k matke v tejto knihe tiež čo - to vypovedá odťažitosť hlavného hrdinu Françoisa, keď sa dozvedá o jej smrti.

Ale od začiatku. Z prvých kapitol sa čitateľ len ťažko dozvedá, v akej fáze podmanenia islamom sa krajina nahádza. Hlavný hrdina François totiž žije vo svojej akademickej bubline univerzitného profesora literatúry, zameraného prednostne na Huysmansa. Žije osamelým životom, oprostený od túžob: uspokojí sa s fádnym jedlom z polotovarov a krátkodobými milostnými vzťahmi. V doslove je charakterizovaný ako tuctový podivín, akých sú na svete stovky. Len cez televízne správy a internet pomaly vníma, že svet sa mení. "Podvolení" nie je knižka s bohatým dejom, ani nečakanými zvratmi. Hlavné zvraty sú napísané pomerne rovnakou šablónou: François stretne niekoho známeho, a ten mu zrazu oznámi, že sa oženil, dokonca aj starí nezaujímaví páprdovia z univerzity. A že o mesiac si budú brať druhú, tretiu, štvrtú ženu. Bohužiaľ, polygamia je to, čo mužov zaujíma najviac v prípade islamskej okupácie zjavne najviac. Minimálne v tejto fikcii.

A to je ten moment, ktorý mi v knihe vadil najviac: to tam nikto nezabojuje ani trošku o ženské práva? V takom prípade budeme hneď všetky objektizované, zahalené pod burky a nikáby, odpratané do kuchýň a spální, a tí mocní chlapi západu si povedia, vďakabohu, že sa vrátil patriarchát? Inak, táto knižka Bechdel testom neprešla. Iste, je to satira... ale objektivizáciu žien všetky mužské postavy berú tak samozrejme, až ma to iritovalo. Tých pár ženských postáv, čo tam boli zahrnuté skôr len tak proforma, sa k tomu radšej ani nevyjadrilo. Záver mohol patriť Stepfordským paničkám – tak sú totiž ženy nakoniec opísané, ako natoľko pružné, že sa bez slova poddajú svojej situácii, a pätnásťročné poputujú bez slova s páprdami do spálne a staré do kuchyne.

Skrátka, všetky stupídne stereotypy boli naplnené a mužský sen zavŕšený. Je to prirovnávané k Príbehu O. Tak ako ženy majú byť podriadené mužom, podľa islamu je muž – teda človek – podriadený Bohu. Takže v podstate také božie... konkubíny?

François túto nespravodlivosť ale nevníma, tak ako nevníma ani iné nespravodlivosti. Jeho trápi hlavne jeho opúšťanie Huysmansa a koniec jeho vlastnej intelektuálnej púte. Aby sa zavŕšila paralela s jeho idolom, ktorý konvertoval ku katolíkom, François konvertuje napokon tiež – ale k islamu. (Pôvodná idea bola, že mal takisto prestúpiť na katolícku vieru, ale osobne sa nazdávam, že tento záver sa hodí k nálade a vyzneniu celého príbehu oveľa viac.) Tu sa ukazuje, ako tvárnym sa tento hrdina stal – a to z toho dôvodu, že už má skrátka všetko na saláme. François skrátka nemá už čo stratiť, a tak zapredáva nielen seba, svoju vôľu a identitu, ale s tým aj časť západnej kultúry ako odborník na literatúru. Ako v určitom momente Houllebecq opisuje, sú to práve tí ľudia, ktorí k tomuto podvoleniu prispeli: tí, čo "od systému nič nečakali a nijak ich nedesia úvahy o jeho zničení".