Klasika britského autora Anthonyho Burgessa je nielenže stále aktuálna, ona sa stala kultom. Nepochybne aj zásluhou precízneho filmového spracovania Stanleyho Kubricka. Z toho bol sprvu Burgess údajne nadšený, to však rýchlo opadlo, keď Kubrick vydal vlastnú knihu s ilustráciami a názvom: Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka. No nemali by ste ho tiež v zuboch? Veď mu to aj recenzii na práve túto knihu pekne krásne vytmavil – a to rovno pod menom hlavného predstaviteľa všetkých Mechanických pomarančov (snáď len okrem Mechanického pomaranča v Mechanickom pomarančovi od F. Alexandra), Alexa.
Ale späť k originálu, k samotnému pomarančovníku.
Hlavnou postavou je pätnásťročný "bajat" Alex, čo so svojími "frendíkmi" pácha rôzne darebáctva. Nie sú to však len detské záškodníctva, pod vplyvom drog sa púšťajú pod rúškom noci do supernásilia nielen na náhodných okoloidúcich, ale aj na tých, čo sa radšej schovávajú v domnelom bezpečí domova. Vidíme pravdepodobne len malý zlomok ich výtržností, ale miera supernásilia je tak vysoká, že aj to je viac ako dosť. Alex je ku koncu prvej časti zradený svojou vlastnou tlupou a je odvedený na policajnú stanicu. Podstupuje najprv bežný výkon trestu, snaží sa dostať čo najviac výhod podlízavým správaním, až jednu noc neodolá a pod tlakom okolností zavraždí jedného spoluväzňa. Jeho trestom je tzv. Ludovicova metóda, ktorá mu pripadá sprvu ako vykúpenie – za štrnásť dní sa má tak totiž dostať na slobodu – pri jej samotnom výkone však svoj názor mení. Nielenže je nevýslovne krutá, zbavuje ho dokonca jeho ľudskej podstaty, a to mať možnosť vybrať si medzi dobrom a zlom, ktorá nám bola daná už od prvého zakusnutia do jablka poznania. Nie nadarmo je v dodatku Prológ k javiskovej adaptácii, kde Alex vystupuje ako Adam. Tento Prológ je celkom určite možné nájsť v šiestom českom vydaní, pri tých ostatných neviem.
Keď som sa púšťala do knihy, vedela som, že v nej ide v prvom rade o veľmi špecifický jazyk, "týnský jazyk", ako ho v českom preklade nazýva Alex, čiže jazyk tínedžerov. Je to zmes slangu, angličtiny a ruštiny v českom preklade, v angličtine ju tvorí slang a ruské výrazy. Osobne som sa nazdávala, že prelúskať ho bude fuška, ale bolo to ľahšie, než som myslela. Stačí ovládať angličtinu a v rámci spoločných slovanských koreňov nám nie sú cudzie ani ruské slovíčka. Vzadu sa nachádza aj Stručný slovník jazyka týnů, ale ten pomerne rýchlo nebudete potrebovať. Niektoré spojenia mi dokonca uviazli v hlave natrvalo, ako "chorošný bresty", "gražny bračny", "físiz" a tak ďalej. Už v úvode sa spomína, že Burgess sám odlišuje dva druhy spisovateľov: "A" zaujímajúci sa o zápletku, postavy a psychologický prienik, zatiaľ čo typ "B" zaujíma jazyk ako taký. Mechanický pomaranč je nepochybne dielom spisovateľa typu "B", a v tejto kategórii je značne ojedinelým. Táto kategória totiž predurčuje samu seba k zániku, Burgess v nej však odoláva ako jediný románopisec tohto typu.
Mechanický pomaranč aj po desaťročiach šokuje premierou násilia – ale možno ešte šokujúcejšia je prirodzenosť, s akou ho mladí v neurčitej budúcnosti (alebo dnes už minulosti) páchajú, a spoločnosť to trpezlivo znáša, avšak pomaly sa v nej vzbúdza odpor, a na násilie reaguje – ako inak – násilím. Zdalo by sa, že Burgess bol násilím fascinovaný – ale sám túto domnienku uvádza na správnu mieru: bol fascinovaný tým, ako sú ľudia fascinovaní násilím. V knihe rieši okrem toho tenkú hranicu medzi dobrom a zlom. Počas Ludovicovej metódy totiž Alexovi zhnusia jeho milovanú vážnu hudbu, hlavne milovaného Beethovena, ktorého familiárne nazýva Ludwig van. A doktor nato skonštatuje, že "i ty nejsladší a nejbožštejší aktivity mohou do jisté míry participovat na násilí", kde ako príklad uvádza milostný akt.
Alex vychádza v žiare reflektorov na slobodu. Prežiť vo vonkajšom svete je však preňho takmer nemožné. Je nastavený ako strojček schopný konať len dobro, už len pri letmej myšlienke na násilie sa mu robí nevoľno. Zhodou okolností naráža na svoje obete a bývalých frendíkov, ktorí sa mu bez milosti pomstia, skúšajúc účinnosť liečebnej metódy. Len jedna z nich, spisovateľ F. Alexander, ho sprvu nespoznáva a v milosrdenstve i vo vlastnom politickom záujme mu poskytne pomoc. Politický odpor F. Alexandra je akoby ohliadnutím na 1984 – je snáď lepšie vzdať sa slobody výmenou za relatívnu bezpečnosť? Alebo sa máme zmieriť s tým, že vláda z ľudí chce vyrobiť mechanické pomaranče?
Burgess nastavuje otázku za podmienok, pri ktorých to nie je ľahké zodpovedať. Videli sme, čoho bol Alex so svojou bandou schopný. Nakoľko by sme sa s tým zvládli vysporiadať, ako by sme sa bránili, vedeli by sme skrotiť niekoho, kto nechce byť skrotený? Alex totiž sprvu žiaden duševný popud ku zmene k dobrému necíti. Síce napokon sám od seba dospieva, a z túžby po násilí vyrastá. Nepostrehla som však, že by svoje činy oľutoval, že by cítil výčitky svedomia. Ludovicova metóda opísaná v knihe ho v podstate resetovala na mechanický pomaranč. Na príklade bývalého frendíka Pítrsa vidno, že to možno ani nebolo nevyhnutné.
Môj záver znie, že Burgess neponúka riešenia. Ale prinúti čitateľa nad týmito otázkami rozmýšľať. A pekne dlho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára