Osamelosť, čo nás vedie na cudzie pohreby - nový Gaarder

Vždy ma poteší, keď sa objaví nová kniha od jedného z mojich súčasných literárnych obľúbencov. Koncom apríla som sa dočkala nového Josteina Gaardera v českom preklade Jarky Vrbovej, a to románu Loutkař. Po našom by to bol pravdepodobne Bábkar. Tentokrát mi príde české slovo akosi melodickejšie a snovejšie. Pani Vrbová má s nórskymi prekladmi dlhoročné skúsenosti, a od Josteina Gaardera preložila už viacero kníh. Ja som zvyknutá na slovenské preklady Jána Zimu, ale český preklad je pravdepodobne intenzívnejšie podporovaný.

Ak je niečo v nórskej literatúre ustálenou nosnou témou, je to bezpochyby osamelosť. Takmer každé nórske umelecké dielo – či už výtvarné, hudobné alebo práve literárne – nesie v sebe určitý náznak akejsi stratenosti či už uprostred davu, alebo uprostred ničoho. Nóri totiž milujú prírodu, cítia k nej veľkú lásku, ale i pokoru, a samotu v nej síce často vyhľadávajú, ale aj proti nej prostredníctvom prírody bojujú. Osamelosť, ktorá je až trýznivá, je ústredným motívom Loutkaře. Hlavný hrdina Jakop Jakobsen má výstrednú záľubu votrieť sa na pohreby a kary úplne cudzích ľudí, a splietať vymyslené príbehy o tom, ako sa s nebožtíkom poznali. Má dar nielen vidieť do pradiva medziľudských vzťahov, ale aj sa do nich viac alebo menej podarene začleniť. Prišlo mi to, akoby Jakop "skupoval mŕtve duše", ale v inom zmysle ako Čičikov*. Keď o nich rozpráva svoje príbehy, je to, akoby si z nich posmrtne robil priateľov.

Jakop takisto dôkladne pozná súvzťažnosti medzi indoeurópskymi jazykmi. Jeho záľuba v etymológii má však hlbší a zároveň bolestivý pôvod: keďže mu skutočná rodina bola odopretá, našiel jej náhradu v "rodine" indoeurópskych jazykov. Je teda posadnutý príbuznosťou jazykov, lebo ako sám hovorí, iné príbuzenské vzťahy nemá. Jeho vzťah k etymológii je teda značne oduševnelejší a odovzdanejší, než to pri koníčkoch zvyčajne býva. Etymologickým rozborom je teda venovaná značná časť textu – niektoré výklady sú zaujímavé viac a niektoré menej, každopádne skôr nadchnú tých, ktorí majú o jazyky väčší záujem. Hoci sa k ním radím – veď nórčina je momentálne môj chlieb každodenný – napriek tomu som pri niektorých z nich stratila pozornosť. Avšak nebol by to môj milovaný Gaarder, keby ma neprebral nečakane šokujúcim príbehom Runarovej smrti. Spoilerovať tu nebudem. Len pokiaľ ide o tú hanbu, ktorú bolo cítiť na jeho pohrebe – hanbili sa jeho príbuzní za jeho hrôzostrašnú smrť, za to, že ho ignorovali, alebo je tam stále tá prvotná hanba za to, že bol homosexuál?

Dôležitú časť románu tvorí takisto Jakopov priateľ Pelle – či skôr rovno jeho alter ego. V určitej dobe sa totiž navzájom radi zamieňali. Pelle bol takisto príčinou, alebo aspoň jednou z príčin rozpadu jeho manželstva. Jakopovu vnútornú osamelosť totiž nedokázal vyliečiť ani život v dvojici. Možno aj preto, že nežili v skutočnosti spolu, len vedľa seba. Uplynie odvtedy pekných pár rokov, kým sa rozhodne vyspovedať sa zo svojho príbehu žene menom Agnes, a to je presne ten moment, kde príbeh Loutkáře začína...

*Hlavná postava románu "Mŕtve duše" od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.